75. výročie justičnej vraždy Viliama Žingora

Pred 75 rokmi, 21. októbra 1950, vyvrcholil zinscenovaný proces s partizánskym veliteľom Viliamom Žingorom, odsúdením na smrť.

Content: Bratislava 20. októbra (TASR) – Krátko po uchopení moci komunistami v roku 1948 sa Československo stalo dejiskom politických monstrprocesov. Jedným z najznámejších sa stal proces s Viliamom Žingorom, hrdinom Slovenského národného povstania. Dnes si pripomíname 75. výročie jeho odsúdenia na smrť.

Proces, ktorý sa začal 18. októbra 1950, viedol sudca Karol Bedrna. Okrem Žingora boli na smrť odsúdení Samuel Bibza a Ladislav Nosák. Jozef Kubík a Alexander Pavlis dostali doživotné tresty, Jozef Hrušák 25 rokov, Ján Lichner 17 a jediná žena, Elena Bulubášová, 12 rokov. V rámci rozsiahlej akcie bolo odsúdených viac než 140 osôb, prevažne bývalých účastníkov protifašistického odboja. Najväčšiu pozornosť však pútal prípad Žingora, vyznamenaného Radom SNP I. triedy a významného predstaviteľa Zväzu slovenských partizánov.

Historik Tomáš Klubert z Ústavu pamäti národa pre TASR uviedol: „Žingor bol ústrednou postavou v procese, ktorý mal exemplárne potrestať údajných ‚velezradných fabrikantov, veľkostatkárov a zapredancov‘. Oficiálne bol obvinený z vlastizrady, špionáže a podpory takzvaného ‚titoizmu‘, teda sympatií k režimu Josipa Broza Tita v Juhoslávii, ktorý odmietal poslušnosť Sovietskemu zväzu.“

Viliam Žingor sa narodil 30. júla 1912 v Bystričke. V roku 1943, ako poručík v zálohe, odmietol narukovať do armády Slovenského štátu (1939-1945). Namiesto toho sa pridal k partizánom a na jar 1944 založil v okolí Martinských holí partizánsku skupinu. Dňa 25. augusta 1944 sa jeho skupina spojila so skupinou P. Veličku v Sklabini a Žingor sa stal veliteľom 2. slovenskej partizánskej brigády Milana Rastislava Štefánika.

Po vojne vstúpil do Komunistickej strany Slovenska (KSS), stal sa zástupcom náčelníka Zboru národnej bezpečnosti (ZNB) pre stredné Slovensko v hodnosti majora a poslancom Slovenskej národnej rady (SNR). Od augusta 1946 pôsobil ako úradujúci predseda Zväzu slovenských partizánov (ZSP). Podľa Kluberta však postupne prichádzal na to, že praktiky komunistov sú v rozpore s jeho ideálmi. V júli 1947 preto vystúpil z KSS, opustil ZNB a vzdal sa členstva v ZSP.

„Komunisti to vnímali ako neodpustiteľnú zradu. Žingor navyše poukazoval na pseudopartizánov (často komunistov), ktorí sa počas vojny v skutočnosti na odboji nepodieľali. Februárový prevrat v roku 1948 odmietal. Z hľadiska komunistov predstavoval Žingor, ako známa osobnosť s vojenskými skúsenosťami, potenciálneho vodcu opozície, schopného zorganizovať ozbrojený odpor proti totalitnému režimu. Preto bol perzekvovaný nielen on, ale aj ďalší odbojári, ktorí nesúhlasili s komunistickou politikou,“ vysvetlil historik.

Pre prenasledovanie si nemohol nájsť zamestnanie a existenčná núdza ho donútila uchýliť sa na chatu v Račkovej doline. Túto situáciu Štátna bezpečnosť (ŠtB) využila na obvinenie z protištátnej činnosti. Tvrdili, že v horách pripravuje skupinu, ktorá má za cieľ zvrhnúť ľudovodemokratické zriadenie. ŠtB spustila akciu „Turiec“ a Žingora zatkla 27. novembra 1949, pričom 8. decembra ho previezli do Prahy. V rámci akcie bolo zadržaných celkovo 150 osôb.

Žingorovi a ďalším obžalovaným kládli za vinu založenie ilegálnej protištátnej organizácie, ktorej cieľom bolo vyvolať na Slovensku ozbrojené povstanie v prípade vojnového konfliktu medzi západnými mocnosťami a Sovietskym zväzom, násilne zvrhnúť režim, nastoliť kapitalizmus a začleniť Československo do bloku západných štátov.

Proces so Žingorom bol sprevádzaný silnou propagandou. Na pracoviskách sa organizovali petície žiadajúce prísne potrestanie údajných rozvratníkov. Medzi tými, ktorí propagande uverili, bol aj spisovateľ a novinár Ladislav Mňačko, ktorý sa neskôr stal odporcom režimu.

„Nie je možné spoľahlivo určiť, koľko ľudí skutočne verilo vinu obžalovaných. Akékoľvek prejavy sympatií by boli tvrdo potrestané. Mňačko bol v tom čase popredným komunistickým novinárom a horlivo propagoval oficiálnu líniu tendenčnými reportážami z procesu. Zúčastnil sa aj na Žingorovej poprave. Svoje úsilie zavŕšil publikáciou ‚Proces proti velezradným fabrikantom, veľkostatkárom a zapredancom‘. Neskôr to verejne oľutoval,“ povedal Klubert pre TASR.

Viliam Žingor bol odsúdený na smrť a 18. decembra 1950 popravený obesením. V roku 1968 bol právne rehabilitovaný, ale normalizácia zabránila verejnej diskusii o jeho prípade. Plnej rehabilitácie sa dočkal až po roku 1989 a bol posmrtne povýšený na generála.