Angola si pripomína 50 rokov nezávislosti

Portugalská revolúcia z roku 1910 signalizovala nástup éry moderného portugalského kolonializmu.

Content: Luanda, 10. novembra (TASR) – Angola si pripomína 50. výročie vyhlásenia nezávislosti od Portugalska, ktoré nastalo 11. novembra 1975 v komplikovanom období mocenských bojov. Dnes je Angola prezidentskou republikou a druhým najväčším lusofónnym štátom sveta po Brazílii. Viac než 90 % obyvateľov sa hlási ku kresťanstvu, s dominantným postavením katolíckej cirkvi. Ironicky, hnutia bojujúce za nezávislosť a následne o moc v krajine, boli ideologicky spojené s komunistickým režimom.

Krajina čelí mnohým protikladom. Napriek hospodárskemu rastu v tomto storočí, ktorý je však do značnej miery závislý od ťažby ropy, zostáva značná časť obyvateľstva v chudobe a závislá na poľnohospodárstve, čo vedie k sociálnym nepokojom. Oficiálne štatistiky poukazujú na jednu z najvyšších úrovní nerovnosti v Afrike, a to v krajine, ktorá je súčasťou medzinárodných organizácií a spolupracuje s EÚ, USA a Čínou v oblasti investícií.

Portugalská revolúcia z roku 1910 znamenala začiatok moderného portugalského kolonializmu. Hoci bolo oficiálne zrušené otroctvo, nasledovalo systematické podmaňovanie Angoly. Do roku 1920 bolo takmer celé územie, s výnimkou odľahlého juhovýchodu, pod pevnou portugalskou kontrolou. Tradičné kráľovstvá boli zrušené a nahradené systémom miestnych náčelníkov a afrických policajtov podriadených Lisabonu.

Kresťanstvo sa rozšírilo a do roku 1940 sa k nemu hlásilo približne milión Angolanov, z ktorých tri štvrtiny boli katolíci. Správa krajiny bola čoraz viac ovplyvňovaná prisťahovalcami z Portugalska, zatiaľ čo domáce obyvateľstvo bolo zaťažené daňami, nútenou prácou a pestovaním plodín pre štát. Vďaka prepojeniu s Európou prešla angolská ekonomika modernizáciou, vybudovala sa cestná a železničná sieť, rozvíjala sa produkcia kávy, cukru, kukurice, bavlny, ťažba diamantov, rybolov a chov dobytka.

V roku 1951 získala Angola štatút zámorskej provincie, no autoritársky a vykorisťovateľský prístup Portugalska vytváral podmienky pre nepokoje. V roku 1960 vypuklo v severnej Angole povstanie, ktoré prerástlo do dlhotrvajúcej partizánskej vojny. Povstania v kávových oblastiach a protesty proti nútenému pestovaniu bavlny boli sprevádzané útokmi v Luande. Portugalsko reagovalo nasadením armády, vytváraním „strategických dedín“ a podporou prisťahovalectva portugalských roľníkov – do roku 1974 ich bolo približne 330-tisíc. Súčasne sa Lisabon snažil zlepšiť vzťahy s Afričanmi zrušením nútených prác a zlepšením kvality a dostupnosti školstva, zdravotníctva a sociálnych služieb. Od 1. januára 1964 Portugalsko priznalo Angole obmedzenú autonómiu.

Napriek pokračujúcim reformám a v čase výrazného rozmachu angolskej ekonomiky, industrializácie a rastúcej ťažby ropy, narastal odpor. Do čela Hnutia za ľudové oslobodenie Angoly (MPLA) sa, s podporou portugalských komunistov a ZSSR a Kuby, dostal Agostinho Neto. Národný front za oslobodenie Angoly (FNLA) mal sympatie USA a Číny. V roku 1966 vznikla Národná únia za úplnú nezávislosť Angoly (UNITA) s podporou z Južnej Afriky. Rivalita medzi týmito tromi hnutiami často viedla k ozbrojeným konfliktom, čo umožňovalo Portugalsku udržať kontrolu až do začiatku 70. rokov.

V apríli 1974 padla v Portugalsku diktatúra a nový prezident uznal 11. júna 1974 právo zámorských území na samostatnosť. Oslobodzovacie hnutia v Angole sa však nedokázali zjednotiť. Portugalská armáda sa v novembri 1975 stiahla bez formálneho odovzdania moci a väčšina európskych osadníkov opustila krajinu. MPLA vyhlásila nezávislú Angolskú republiku a získala uznanie väčšiny afrických štátov. Podpora Kuby jej priniesla nielen vplyv, ale aj významnú vojenskú prítomnosť.

MPLA sa následne definitívne orientovala na socializmus marxisticko-leninského typu. V tejto línii pokračovali aj nasledovníci prezidenta Agostinha Neta po jeho smrti v roku 1979. V 80. rokoch sa v krajine rozhorel konflikt občianskej vojny, v ktorej Sovietsky zväz a jeho spojenci podporovali vládu MPLA a Južná Afrika hnutie UNITA.

V 90. rokoch vládnuce hnutie postupne upustilo od komunistickej ideológie. V roku 1992 vstúpila do platnosti nová ústava, garantujúca demokraciu, a konali sa prvé slobodné prezidentské a parlamentné voľby. Zvíťazil prezident José Eduardo dos Santos a jeho vládna strana MPLA. Občianska vojna sa definitívne skončila až v roku 2002. Vyžiadala si desiatky tisíc životov a milióny vysídlených.

V nasledujúcich rokoch sa Angola sústredila na obnovu infraštruktúry a ekonomický rast, no čelila korupcii a nerovnostiam. V roku 2010 vstúpila do platnosti ústavná reforma, ktorá posilnila postavenie prezidenta. V roku 2017 nahradil dlhoročného prezidenta dos Santosa vo funkcii Joao Lourenço. O rok neskôr sa stal aj šéfom MPLA, ktorá vládne s oficiálnym tolerovaním opozície. V 220-člennom parlamente má 124 mandátov.