Arvo Pärt oslavuje 90 rokov: Duchovný majster súčasnej hudby

Jeho meno je synonymom minimalizmu, no s hlbokým spirituálnym rozmerom, ktorý odráža jeho silnú vieru.

Content: Paide/Bratislava 10. septembra (TASR) – Arvo Pärt, jeden z najvýznamnejších a najčastejšie hraných skladateľov súčasnosti, oslavuje svoje 90. narodeniny. Jeho cesta k celosvetovému uznaniu bola sprevádzaná hľadaním a experimentovaním. V raných dielach sa inšpiroval tvorbou velikánov ako Dmitrij Šostakovič, Sergej Prokofiev a Béla Bartók. Neskôr sa venoval dvanásťtónovej technike Arnolda Schönberga, serializmu a koláži.

Jeho tvorba je najviac spájaná s hudobným minimalizmom, no v jeho prípade ide o špecifickú formu, tzv. spirituálny minimalizmus, ktorý pramení z jeho hlbokého náboženského presvedčenia. Nakoniec vyvinul svoj vlastný, unikátny štýl, ktorý nazval tintinnabuli (zvončeky).

Medzi jeho najznámejšie kompozície patria Credo (1968), Fratres (1977), Cantus in Memoriam Benjamin Britten (1977), Tabula rasa (1977), Spiegel im Spiegel (1978), Stabat Mater (1985/2008), Magnificat (1989) a Symfónia č. 4 (2008). V rokoch 2011 až 2018 a opäť v roku 2022 bol najhranejším žijúcim skladateľom na svete, pričom v roku 2019 ho predbehol len John Williams.

O svojom štýle tintinnabuli hovorí: „Je to jednoduchý spôsob skladania, ale táto jednoduchosť je zároveň najťažšia. Je to návrat k podstate, k tichu, k pokore. Je to hľadanie jednoty a zmyslu.“

Vo štvrtok 11. septembra si tento estónsky hudobný génius pripomína svoje 90. narodeniny.

Arvo Pärt sa narodil 11. septembra 1935 v meste Paide. Po rozvode rodičov sa ako trojročný presťahoval s matkou do Rakvere, kde v siedmich rokoch začal študovať hru na klavíri v hudobnej škole. Hral na hoboji v školskom orchestri, na bicie v tanečnej kapele a spieval v zbore. Už ako 17-ročný sa predstavil verejnosti so svojou prvou skladbou Meloodia.

V roku 1954 začal študovať kompozíciu na strednej hudobnej škole v Talline, no štúdium musel prerušiť kvôli povinnej vojenskej službe, počas ktorej pôsobil v armádnej kapele. Po jej skončení sa v roku 1956 vrátil k štúdiu kompozície pod vedením skladateľa Velja Tormisa (1930-2017).

O rok neskôr pokračoval v štúdiu na Tallinnskom konzervatóriu u Heina Ellera (1887-1970). V 50. rokoch napísal svoju prvú vokálnu skladbu, kantátu Meie aed (Naša záhrada) pre detský zbor a orchester. Štúdium ukončil v roku 1963.

V rokoch 1958 až 1967 pracoval ako zvukový režisér v estónskom rozhlase. Od roku 1967 sa venoval skladaniu ako slobodný umelec. Pärtove avantgardné postupy a skladby s náboženským podtextom sa v tom čase nestretávali s pochopením sovietskej hudobnej kritiky. V roku 1980 Pärt emigroval z Estónska, vtedajšej súčasti Sovietskeho zväzu.

S manželkou Norou a dvomi synmi sa usadil vo Viedni, no o rok neskôr sa vďaka štipendiu DAAD presťahoval do Berlína, kde žil nasledujúce tri desaťročia. V 80. rokoch podpísal zmluvy s prestížnymi vydavateľstvami Universal Edition a ECM Records. V roku 2010 sa vrátil do Estónska, kde v obci Laulasmaa neďaleko Tallinu vzniklo Centrum Arva Pärta.

Pärtov kompozičný jazyk prešiel mnohými zmenami, než dospel k svojmu osobitému štýlu. Jeho rané diela sa vyznačujú príklonom k neoklasicizmu.

V ďalších dielach experimentoval s rôznymi avantgardnými kompozičnými technikami. Príkladmi dodekafónie a serializmu sú diela Nekrológ (1960) a Perpetuum mobile (1963). Technikou koláže zložil v roku 1966 Druhú symfóniu a Koncert pre violončelo a orchester „Pro et contra“.

V rokoch 1968 až 1976 prežíval tvorivú krízu, počas ktorej sa venoval gregoriánskemu chorálu, hudbe Notredamskej školy a renesancie. V tomto období vstúpil do ruskej pravoslávnej cirkvi. Klavírnou skladbou Für Alina, ktorú uviedol v roku 1976, vytvoril svoj štýl tintinnabuli.

V prvých rokoch komponovania v štýle tintinnabuli prevažovali inštrumentálne diela nad vokálnymi a vokálno-inštrumentálnymi skladbami. V roku 1977 dokončil svoje najznámejšie skladby: Fratres, Cantus in Memory of Benjamin Britten a Tabula rasa. V roku 1982 dokončil jedno zo svojich najväčších diel - Passio Domini nostri Jesu Christi secundum Joannem, ktoré sa považuje za vrchol jeho štýlu tintinnabuli.

K inštrumentálnej tvorbe sa intenzívnejšie vrátil po roku 2000, čoho dôkazom sú diela Lamentate pre klavír a orchester (2002), Symfónia č. 4 (2008), Silhouette (2009/2010) a Sequentia (2014).

Skladby Arva Pärta patria k najznámejším, najhranejším, najvydávanejším a najnahrávanejším dielam súčasnej hudby.

Na otázku Enza Restagna, ako si skladateľ vysvetľuje úspech svojej hudby, Pärt odpovedal: „Je možné, že ľudia, ktorí sa zaujímajú o moju hudbu, v nej niečo hľadajú. Alebo ide skôr o ľudí, ktorí tak ako ja niečo hľadajú a pri počúvaní mojej hudby pociťujú, že idú tým istým smerom.“