Historik: Po invázii v '68 Česi a Slováci dúfali v skorú zmenu

Bezprostredne po invázii vojsk Varšavskej zmluvy v roku 1968 pretrvávala u obyvateľov Československa nádej na zlepšenie. Mnohí verili v prechodné obdobie a očakávali prijateľnejšiu formu socializmu.

Content: Praha 21. augusta (TASR) – Po vpáde vojsk Varšavskej zmluvy v auguste 1968 si obyvatelia Československa predstavovali, že prichádzajúce zmeny sú len dočasné. Podľa českého historika Oldřicha Tůmu, ktorý v tom čase prežíval inváziu ako študent, prevládal názor, že dejiny smerujú k uvoľneniu a toto je len krátkodobá odchýlka. Tůma v rozhovore pre TASR zdôraznil, že pôvodný plán intervencie bol rýchly a jednoduchý, no narušila ho nedostatočná podpora domácich kolaborantov, vedených slovenským komunistom Vasilom Bilakom.

Počas Pražskej jari mal Tůma 17 rokov a aktívne sa zaujímal o verejné dianie. Navštevoval zhromaždenia a denne čítal rôzne noviny. "Bol som úplne pohltený vývojom a plný nádejí. Hoci som ako sedemnásťročný neuvažoval o systémových zmenách, veril som, že budeme môcť cestovať do zahraničia, skončí cenzúra a uvidíme tu aspoň nejakú hudobnú hviezdu, ak nie Beatles," spomína historik.

Napriek špekuláciám o možnej vojenskej intervencii bola noc z 20. na 21. augusta 1968 pre Tůmu, rovnako ako pre mnohých iných, šokom. "Okolo druhej alebo tretej hodiny ráno ma zobudil hluk lietadiel, ktoré pristávali na ruzyňskom letisku v minútových intervaloch. Myslel som si, že krúžia nad Prahou a začnú bombardovať. To sa nestalo, ale potom bolo počuť streľbu," opisuje Tůma. Streľba sa ozývala v Prahe aj nasledujúce dni. Jeho stredná škola bola na Štěpánskej ulici, blízko Československého rozhlasu, kde došlo k násilným stretom medzi sovietskymi vojakmi a civilistami.

"Človek chodil po uliciach, videl tanky a vojakov, ale zároveň niekto rozdával letáky. Zastavilo pri nás auto, vystúpil človek a povedal: chlapci, rozdajte to. A tak sme roznášali letáky alebo noviny, ktoré vychádzali ako jeden list, ale niekoľkokrát denne. Až do návratu delegácie po podpísaní Moskovského protokolu to bol intenzívny týždeň," hovorí Tůma. V tom čase sa zdalo, že odpor má zmysel a spoločnosť môže niečo dosiahnuť.

Tůma zdôrazňuje, že sa často zabúda na dôležitú úlohu domácich prisluhovačov Moskvy pri príprave invázie. Išlo o ľudí vo vedení Komunistickej strany Československa (KSČ) a v niektorých silových zložkách, vrátane Štátnej bezpečnosti (ŠtB). Títo ľudia však v očiach Sovietov preceňovali svoju pozíciu v strane a spoločnosti.

"Súčasťou plánu bolo, že prevezmú vedenie KSČ a väčšina spoločnosti ich bude nasledovať. Ale pre Brežneva a vedenie KSSZ bolo veľkým prekvapením, že títo sprisahanci nemajú v spoločnosti žiadnu podporu a zostanú úplne izolovaní. To od začiatku narušilo politický scenár intervencie a muselo sa zložito hľadať iné východisko," vysvetľuje Tůma.

Alexander Dubček, prvý tajomník ÚV KSČ od januára 1968, bol v spoločnosti veľmi populárny. Napriek tomu, že Sovietom v kľúčových momentoch ustúpil, neskôr sa stal pre nich nepriateľom a postupne ho odstavili od verejného života. Podľa historika to bolo práve pre jeho popularitu. "Bol skutočne sympatický, vystupoval inak než tí siví funkcionári pred ním aj po ňom... Obklopovala ho aureola ľudového vodcu a takmer až bojovníka za slobodu, ktorým však v skutočnosti nebol," dodáva Tůma, vysvetľujúc, prečo Dubček neskôr žil pod dozorom ŠtB.

Ešte v roku 1969 ľudia verili, že súčasný stav nebude trvať dlho a dôjde k zmene režimu, aj keď by išlo o prijateľnejšiu formu socializmu. Verili, že sa niečo zmení aj v Sovietskom zväze. "Čo sa nakoniec stalo, ale až o 20 rokov neskôr, a nie o rok, dva alebo tri, ako si to ľudia predstavovali," dodal Tůma.

Sám veril, že situácia sa nevráti do stavu pred Pražskou jarou. "Nakoniec to bolo oveľa horšie," podotkol. Dúfal, že sa to zmení počas jeho štúdia na univerzite, čo sa však nestalo a z politických dôvodov ho vylúčili. Doštudoval až po roku 1980.

(spravodajkyňa TASR Barbora Vizváryová)