Legendárna jazzová seansa: Keď sa stretli Parker, Davis a Gillespie

Pred 80 rokmi sa v newyorskom štúdiu zišla zostava jazzových hviezd, aby vytvorila nahrávku, ktorá definovala éru bebopu.

Content: New York, 26. november – Mená Charlie Parker, Miles Davis a Dizzy Gillespie patria medzi najvplyvnejšie postavy v histórii jazzu. Pred 80 rokmi sa títo traja velikáni, spolu s ďalšími hudobníkmi, stretli na legendárnom nahrávaní, ktoré bolo vtedajšími médiami označené za "najväčšiu jazzovú nahrávaciu seansu všetkých čias". Toto označenie pretrváva dodnes, a to nielen vďaka hviezdnemu obsadeniu, ale aj vďaka hudbe, ktorá definovala nový subžáner – bebop.

Charlie Parker bol v tom čase už etablovaný ako vplyvný sólista a kľúčová postava pri formovaní bebopu, nového jazzového štýlu, ktorý sa odkláňal od orchestrálneho swingu. Priniesol revolučné harmonické postupy, rýchle prechodové akordy a nové varianty akordov, a tiež zdôraznil význam improvizácie. Bepopoví hudobníci sa prezentovali ako nekompromisní umelci a intelektuáli, nie iba ako zabávači.

Po Dni vďakyvzdania v roku 1945, producent Teddy Reig vyzdvihol Charlieho Parkera z jeho bytu a odviezol ho do štúdia. Bolo to významné, pretože v povojnových časoch platil zákaz nahrávania. Parker mal pripravené nové skladby, a preto bolo dôležité, kto ho bude sprevádzať. Pôvodne mali v kapele hrať Miles Davis na trúbke, Bud Powell na klavíri, Curly Russell na base a Max Roach na bicích. Powell sa však na poslednú chvíľu ospravedlnil.

Parker preto producentovi predstavil svojho priateľa, trubkára Dizzyho Gillespieho, ktorý u neho prespal. Spoločne sa vydali do štúdia. O desať rokov neskôr vyšla LP platňa s názvom "The Charlie Parker Story", ktorá zachytávala hudbu z tohto novembrového dňa. Dodnes nie je úplne jasné, kto hral Powellove party na klavíri.

Hoci Parker povedal producentovi, aby sa zmenou nástroja nezaoberal, predpokladalo sa, že to bol Gillespie. Podľa niektorých zdrojov však Gillespie hral aj na trúbke v jednej skladbe, pretože mladý a menej skúsený Davis by nemusel zvládnuť tempo, ktoré Parker nastolil na saxofóne. Okolo nahrávania koluje mnoho záhad a interpretácií, najmä preto, že Parker v čase vydania platne už nežil a zdroje sa rozchádzali. Napríklad, či Parker na poslednú chvíľu dotiahol do štúdia Argonna Thorntona, neskôr známeho ako Sadik Hakim. Navyše, na platni boli uvedení všetci piati hudobníci z pôvodnej zmluvy, vrátane absenciujúceho Powella.

Charlie Parker zomrel necelých desať rokov po tomto legendárnom nahrávaní, vo veku 34 rokov. Jeho život bol intenzívny, úspešný, ale aj bolestný. Krátko po novembrovom nahrávaní zažil s Dizzym Gillespiem neúspech na zápase USA. Neskôr síce slávil triumfy v USA i Európe, ale jeho vzťah s priateľom a jeho osobný život boli narušené. Pre duševné problémy musel byť hospitalizovaný, prepadol alkoholu a drogám a v roku 1954 ho zničila smrť jeho malej dcérky. V tom istom roku sa dvakrát pokúsil o samovraždu, čo ho opäť priviedlo do psychiatrickej nemocnice.

Posledné vystúpenie odohral 4. marca 1955, skončilo sa chaoticky a hádkou medzi hudobníkmi. Parker bol fyzicky vo veľmi zlom stave. Odmietol ísť do nemocnice a 12. marca 1955 zomrel na zápal pľúc, komplikovaný krvácajúcim vredom. Posmrtne mu vyšlo mnoho nahrávok a dostalo sa mu veľkého uznania a pocty. V roku 1973 mu udelili cenu Grammy.