Pred štvrťstoročím EÚ prijala kľúčovú reformu pre rozšírenie

Pred 25 rokmi ministri zahraničných vecí členských krajín podpísali zmluvu, ktorá bola nevyhnutná pre prijatie nových členov do Európskej únie.

Content:

Nice/Bratislava 11. decembra (TASR) – Pred štvrťstoročím Európska únia (EÚ) prijala prelomovú dohodu, ktorá zásadne ovplyvnila jej budúcnosť. Zmluva z Nice, schválená na summite vo francúzskom meste Nice 11. decembra 2000, pripravila pôdu pre historické rozšírenie EÚ v roku 2004, kedy sa do spoločenstva pripojilo desať nových krajín vrátane Slovenska.

Toto rozšírenie, často označované ako "Veľký tresk", znamenalo vstup Slovenska, Českej republiky, Maďarska, Poľska, Slovinska, Estónska, Lotyšska, Litvy, Cypru a Malty do EÚ 1. mája 2004.

Rokovania o reforme prebiehali v rámci medzivládnej konferencie (MVK), ktorá slúži ako oficiálny mechanizmus na úpravu základných zmlúv EÚ. Zvolala ju Európska rada (ER) a zúčastnili sa jej zástupcovia členských štátov, Európskej komisie (EK) a čiastočne aj Európskeho parlamentu (EP). Hlavným cieľom MVK bolo vyriešiť tzv. „amsterdamské nedoriešené otázky“ – problémy, ktoré zostali nevyriešené po prijatí Amsterdamskej zmluvy v roku 1997 a ktoré by mohli ohroziť fungovanie EÚ po plánovanom rozšírení.

Summit v Nice, ktorý trval od 7. do 11. decembra 2000, sa zapísal do histórie ako najdlhšie zasadnutie ER. Diskusie boli mimoriadne náročné, najmä kvôli rozdielnym predstavám vtedajších 15 členských štátov o rozložení moci v rozšírenej EÚ. Dohodu sa nakoniec podarilo dosiahnuť 11. decembra približne o 4:30 ráno a predstavovala sériu zmien v základných zmluvách.

Medzi najdôležitejšie zmeny patrilo prepracovanie váhy hlasov v Rade EÚ a stanovenie nových podmienok pre získanie kvalifikovanej väčšiny. Zmluva zaviedla tzv. demografickú poistku, ktorá umožňovala členskému štátu požiadať o preverenie, či koalícia predstavujúca kvalifikovanú väčšinu zastupuje aspoň 62 percent populácie Únie. Táto zmena mala zabezpečiť rovnováhu medzi veľkými a malými členskými štátmi a zvýšiť efektívnosť rozhodovania.

Reforma tiež rozšírila okruh oblastí, v ktorých sa už nevyžadovala jednomyseľnosť. Išlo napríklad o menovanie EK a niektoré oblasti justičnej spolupráce, kde po novom stačila kvalifikovaná väčšina. To umožnilo zrýchlenie legislatívneho procesu v rozšírenej EÚ. Zmluva tiež stanovila maximálny počet členov EK na 27 a každá krajina môže mať po rozšírení iba jedného komisára.

Zmluvu podpísali ministri zahraničných vecí členských štátov 26. februára 2001 a do platnosti vstúpila 1. februára 2003. Dôvodom oneskorenia bola ratifikácia v Írsku, jedinej krajine, ktorá o dohode rozhodovala referendom. V júni 2001 Íri zmluvu odmietli z dôvodu obáv najmä o zachovanie neutrality a možného posilnenia spolupráce v oblasti spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky. Referendum ovplyvnila aj slabá informačná kampaň a vnútropolitické tlaky.

Po prvom odmietnutí sa EÚ ocitla v neistej situácii, ktorá ohrozovala plánované rozšírenie. Členské štáty preto poskytli Írsku právne záruky (Sevillské vyhlásenie a „Vyhlásenie z Nice“) o zachovaní neutrality. V októbri 2002 sa uskutočnilo druhé referendum, v ktorom Íri zmluvu schválili 63 percentami hlasov, a to nielen vďaka zárukám zo strany EÚ, ale aj vďaka intenzívnejšej informačnej kampani vlády.

Hoci bola Zmluva z Nice vnímaná ako technická a nevyhnutná úprava, ktorá neriešila všetky otázky do hĺbky, otvorila cestu ďalším reformám Únie. Deklarácia o budúcnosti EÚ, prijatá v Nice, viedla ku Konventu a následne k Lisabonskej zmluve, ktorá položila základy fungovania rozšírenej Európskej únie.