Vzpriamená chôdza: Pôvod hudby a reči?
Nová štúdia naznačuje, že naša schopnosť hudby a reči sa mohla vyvinúť vďaka vzpriamenej chôdzi. Ako to súvisí?
Rytmus matkinej chôdze vplýva na dieťa už v prenatálnom štádiu vývoja.
Content: Oslo/Washington 11. apríla (TASR) – Ľudská schopnosť vnímať rytmus, hudbu a následne aj reč, môže mať korene vo vzpriamenej chôdzi. Tvrdí to nová štúdia publikovaná v odbornom časopise Current Anthropology, o ktorej informoval portál Phys.org.
„Chôdza po dvoch nohách vytvára rytmickejšie a predvídateľnejšie zvukové vzorce ako štvornožý pohyb našich najbližších príbuzných, šimpanzov, ktorých pohyb v korunách stromov je skôr nepravidelný,“ vysvetľuje lekár a vedec Matz Larsson z Örebro University (ORU) vo Švédsku. Štúdiu vypracoval v spolupráci s Dean Falkovou, profesorkou antropológie na Florida State University (FSU).
Synchronizovaná chôdza dvoch ľudí vytvára príležitosť vnímať zvuky okolia. Pri zladení krokov nastáva ticho, čo umožňuje mozgu efektívnejšie odlíšiť zvuky chôdze od ostatných zvukov. To mohlo byť kľúčové pre skoré varovanie pred predátormi alebo nepriateľmi.
Už v maternici sú deti ovplyvňované rytmickou chôdzou matky. Bežná rýchlosť chôdze, približne 120 krokov za minútu, je podobná tempu mnohých hudobných skladieb. Pohyb v rytme aktivuje proprioceptívny systém, ktorý nám umožňuje vnímať polohu a pohyb tela v priestore pomocou sluchových, rovnovážnych a hmatových vnemov.
Hoci deti vnímajú aj tlkot srdca matky, ten je pomalší (okolo 70 úderov za minútu) a menej rytmický ako zvuk chôdze. Upokojujúci efekt hojdania na deti môže byť spojený práve s evokáciou pohybu matky počas tehotenstva.
Falková sa zaoberala aj detským džavotaním, melodickým spôsobom komunikácie dospelých s bábätkami. Vzpriamená chôdza znamenala, že deti stratili možnosť fyzického kontaktu s matkou prostredníctvom držania sa srsti.
„Džavotanie tak mohlo vzniknúť ako náhrada za stratené fyzické spojenie medzi rodičom a dieťaťom a zároveň stimulovať vývoj hudby a reči,“ dodáva Larsson.
Larsson zdôrazňuje, že aj on sám vníma, ako prechádzky a beh podporujú tvorivosť a prichádzajú pri nich nové myšlienky. Spoločné prechádzky s inými ľuďmi zase napomáhajú výmene myšlienok. Inšpiráciou pre jeho teóriu bol jeho syn.
„Môj syn Filip, ktorý má Downov syndróm, miluje hudbu a má výnimočný cit pre rytmus. Rád so mnou synchronizuje krok. Zvuky našej chôdze nahrádzajú reč – prestane používať slová a začne komunikovať znakmi. Filip ma prinútil premýšľať inovatívne,“ uzatvára vedec.
