Dlhšie užívanie antidepresív zvyšuje riziko závažných abstinenčných príznakov, tvrdí štúdia

Nová štúdia odhaľuje, že čím dlhšie pacienti užívajú antidepresíva, tým je pravdepodobnejšie, že pri pokuse o ich vysadenie zažijú silné a dlhotrvajúce abstinenčné príznaky.

Nedávno publikovaná štúdia v časopise Psychiatry Research prináša nové dôkazy o tom, že dĺžka užívania antidepresív priamo súvisí so závažnosťou a trvaním abstinenčných príznakov pri pokuse o ich ukončenie. Tieto príznaky sú často intenzívnejšie, pretrvávajú dlhšie a pacientom sťažujú vysadenie liekov, a to najmä po viac ako dvoch rokoch nepretržitého užívania. Výsledky naznačujú, že problémy spojené s ukončením užívania antidepresív sú častejšie a náročnejšie, než sa doteraz prezentovalo v skorších výskumoch, obzvlášť u dlhodobých užívateľov.

Obavy týkajúce sa abstinenčných príznakov z antidepresív narastajú v posledných rokoch, najmä preto, že mnohí ľudia tieto lieky užívajú dlhodobo. Skoršie štúdie, často financované výrobcami liekov, naznačovali, že abstinenčné príznaky sú zvyčajne mierne a krátkodobé. Tieto štúdie však zvyčajne zahŕňali len krátkodobých užívateľov a spoliehali sa na spontánne hlásenia príznakov, čo mohlo viesť k podceneniu problému.

Zároveň stále viac ľudí zostáva na antidepresívach dlhšie. V Spojenom kráľovstve užíva polovina všetkých užívateľov tieto lieky viac ako rok a v Spojených štátoch ich užíva 70 % viac ako dva roky. Cieľom súčasnej štúdie bolo preskúmať abstinenčné príznaky v reprezentatívnejšej skupine dlhodobých užívateľov a objasniť, ako dĺžka užívania súvisí so závažnosťou a trvaním abstinenčných príznakov.

Komentár redakcie: Nové zistenia zdôrazňujú potrebu opatrného zvažovania dĺžky liečby antidepresívami a dôležitosť informovaného súhlasu pacientov o potenciálnych rizikách abstinenčných príznakov. Podľa odborníkov je kľúčové, aby lekári a pacienti spoločne vypracovali plán ukončenia liečby, ktorý zohľadní individuálne potreby a minimalizuje riziko závažných abstinenčných príznakov.

„Takmer som zomrel, keď som vysadzoval svoje antidepresívum (Lexapro, alebo escitalopram) – agitáciu a hrôzu, ktorú mi to spôsobilo, som nikdy predtým nezažil,“ povedal autor štúdie Mark A. Horowitz, prednášajúci na King’s College London, klinický výskumný pracovník v Národnej zdravotnej službe a spoluautor usmernení Maudsley Deprescribing Guidelines.

„Toto sa vôbec nepodobalo tomu, čo som sa učil v učebniciach alebo počas môjho psychiatrického výcviku. Čoskoro som si uvedomil, že stovky tisíc ďalších pacientov prechádzajú podobnou skúsenosťou. Viedla sa rozsiahla diskusia o tom, aké časté, závažné a dlhotrvajúce sú abstinenčné príznaky u ľudí, ktorí prestávajú užívať antidepresíva. Väčšina štúdií sa zameriava len na abstinenčné príznaky u ľudí, ktorí tieto lieky užívajú 8 týždňov (štúdie zamerané na získanie súhlasu regulačných orgánov s liekmi).“

„Ale napríklad v Spojených štátoch ich polovica ľudí užíva viac ako 5 rokov (t. j. 25 miliónov Američanov) a rastúci podiel ich užíva 10 rokov,“ povedal Horowitz. „Chceli sme zistiť, aké časté, závažné a dlhotrvajúce sú abstinenčné účinky u ľudí, ktorí ich užívajú dlhšie, čo odráža bežnejšie používanie. Preto sme urobili prieskum medzi skupinou ľudí vo verejnom zdravotnom systéme, aby sme získali reprezentatívnejšiu vzorku užívateľov antidepresív.“

Výskumný tím uskutočnil prieskum medzi 310 dospelými osobami, ktoré dostávali psychologickú liečbu úzkosti alebo depresie a ktoré sa pokúsili prestať užívať antidepresíva. Účastníci boli vybraní zo štyroch kliník NHS Talking Therapies v Spojenom kráľovstve a väčšinou to boli ženy (78 %) a bieli (75 %) s priemerným vekom 39 rokov.

Respondenti vyplnili jednorazový online dotazník, ktorý obsahoval otázky týkajúce sa ich histórie užívania antidepresív, procesu ukončenia a príznakov, ktoré zažili pri pokuse o ukončenie. Dotazník obsahoval skrátenú verziu široko používaného kontrolného zoznamu určeného na posúdenie abstinenčných príznakov, s pridanými položkami, ako sú „brain zaps“ a depersonalizácia, na základe spätnej väzby od lekárov a pacientov.

Výskumníci analyzovali údaje s cieľom zistiť, ako časté boli abstinenčné príznaky, aké boli závažné, ako dlho trvali a či boli ľudia schopní úspešne prestať užívať lieky. Pozreli sa tiež na to, ako tieto výsledky súvisia s faktormi, ako je dĺžka užívania liekov, spôsob, akým sa pokúšali postupne znižovať dávku, a aký druh antidepresíva užívali.

Výskumníci zistili, že čím dlhšie niekto užíval antidepresíva, tým je pravdepodobnejšie, že zažije závažné a dlhotrvajúce abstinenčné príznaky – a tým ťažšie je pre neho prestať.

Medzi tými, ktorí užívali antidepresíva menej ako šesť mesiacov, približne 64 % uviedlo nejakú formu abstinenčných príznakov, ale tieto príznaky boli zvyčajne mierne a krátkodobé. Len 7 % v tejto skupine uviedlo závažné príznaky a väčšina bola schopná prestať užívať lieky bez väčších ťažkostí.

U tých, ktorí užívali antidepresíva viac ako dva roky, bol obraz veľmi odlišný. Takmer 96 % uviedlo abstinenčné príznaky. Približne 25 % uviedlo, že sú závažné, a viac ako 30 % uviedlo, že príznaky trvali dlhšie ako tri mesiace. Až 79 % dlhodobých užívateľov nebolo schopných prestať užívať lieky napriek pokusom.

Jedným z najkonzistentnejších zistení bolo, že dlhšie užívanie predpovedá väčšie ťažkosti s vysadením lieku. V porovnaní s ľuďmi, ktorí užívali antidepresíva menej ako šesť mesiacov, tí, ktorí ich užívali viac ako dva roky, mali viac ako 10-krát vyššiu pravdepodobnosť, že uviedli abstinenčný syndróm, viac ako päťkrát vyššiu pravdepodobnosť, že uviedli závažné príznaky, a viac ako 27-krát vyššiu pravdepodobnosť, že uviedli, že nie sú schopní prestať.

Horowitz bol prekvapený „aký silný je vzťah medzi dĺžkou užívania a účinkami vysadenia. Myslel som si, že tam bude, ale bol som dosť šokovaný jeho silou. To tiež vysvetľuje, prečo sú usmernenia založené na krátkodobých štúdiách tak zavádzajúce pre lekárov a tak odtrhnuté od toho, čím ľudia prechádzajú.“

Príznaky sa pohybovali od emocionálnych problémov, ako je úzkosť, agitácia a plačlivosť, až po fyzické problémy, ako sú závraty, únava a „brain zaps“ – pocit často opisovaný ako elektrické šoky v hlave. Dôležité je, že viac ako 40 % účastníkov splnilo najprísnejšiu definíciu abstinenčného syndrómu, ktorá zahŕňala najmenej štyri „neemocionálne“ príznaky, ktoré je menej pravdepodobné, že sa zamenia s návratom depresie alebo úzkosti.

Celkovo 79 % účastníkov uviedlo, že zažili nejakú úroveň abstinenčných príznakov, a takmer 20 % uviedlo, že príznaky trvali dlhšie ako tri mesiace. Približne 10 % uviedlo príznaky, ktoré pretrvávali viac ako rok.

„Abstinenčné účinky z antidepresív sú veľmi časté – má ich najmenej polovica ľudí a možno až 80 %,“ povedal Horowitz pre PsyPost. „Môžu mať tiež závažný dopad a trvať mesiace alebo roky. Môžu byť také závažné, že ľudia nie sú schopní prestať užívať svoje lieky. A čo je najdôležitejšie, čím dlhšie užívate antidepresíva, tým sú abstinenčné účinky závažnejšie a dlhotrvajúcejšie a tým ťažšie je prestať ich užívať kvôli týmto účinkom.“

„Je to predvídateľné – čím dlhšie užívate liek, tým viac si naň mozog a telo zvyknú, takže je ťažšie prestať – ale toto je prvýkrát, čo štúdia tak jasne ukázala pre antidepresíva.“

Zatiaľ čo predchádzajúce štúdie naznačovali, že postupné znižovanie dávky antidepresív môže znížiť riziko abstinenčných príznakov, táto štúdia nenašla jasnú súvislosť medzi trvaním znižovania dávky a výsledkami abstinenčných príznakov. Väčšina účastníkov v tejto štúdii však znižovala dávku v relatívne krátkych obdobiach – často len niekoľko týždňov – čo nemuselo byť dostatočne dlho na to, aby sa to prejavilo. Len malý počet ľudí použil stratégie znižovania dávky, ktoré trvali niekoľko mesiacov alebo dlhšie.

V skutočnosti 38 % účastníkov prestalo užívať lieky náhle a takmer polovica použila menej kontrolované metódy, ako je vynechávanie dávok. Tieto postupy sú bežné a často odrážajú obmedzené usmernenia týkajúce sa znižovania dávky, ktoré sa poskytujú v klinickom prostredí. Najmä vynechávanie dávok bolo spojené s vyššou pravdepodobnosťou neschopnosti prestať v porovnaní s inými metódami.

„Hlavným posolstvom je, že antidepresíva by sa mali užívať len na minimálny nevyhnutný čas, pretože čím dlhšie ich užívate, tým ťažšie bude prestať,“ povedal Horowitz. „Ďalšou vecou, na ktorú by si čitatelia mali dať pozor, je, že abstinenčné účinky sú veľmi časté, oveľa častejšie ako návrat základného ochorenia, ako je úzkosť a depresia (tzv. relaps).“

„Klinickí lekári a pacienti si však často zamieňajú tieto abstinenčné účinky s návratom svojho stavu a mylne usudzujú, že to znamená, že pacient musí pokračovať v užívaní lieku. Je to preto, že abstinenčné účinky môžu zahŕňať zlú náladu, úzkosť, panické ataky, suicidálne myšlienky, obsedantné myslenie a plač – čo môže viesť ľudí k záveru, že ide o návrat duševnej choroby.“

„Vieme, že tieto účinky sa vyskytujú aj u ľudí bez duševného ochorenia, ktorí prestávajú užívať tieto lieky. Klinickí lekári a pacienti si to musia uvedomiť, aby nedošlo k nesprávnej diagnóze. Na to, aby sa zabránilo týmto účinkom, stačí jednoducho opatrnejšie prestať užívať tieto lieky (počas dlhšieho obdobia, hyperbolickým spôsobom – podľa najnovšieho výskumu) namiesto toho, aby ste ich užívali celoživotne. Usmernenia je potrebné aktualizovať, aby odrážali tieto nové informácie, aby pacienti dostali primeraný informovaný súhlas.“

Hyperbolické znižovanie dávky je metóda, ako prestať užívať antidepresíva, ktorá zahŕňa postupné znižovanie dávky v priebehu času. Na rozdiel od tradičného lineárneho znižovania dávky, ktoré znižuje dávku o rovnaké množstvo v každom kroku, hyperbolické znižovanie dávky zohľadňuje spôsob, akým antidepresíva ovplyvňujú mozog: pri nižších dávkach má každý miligram silnejší účinok. Z tohto dôvodu môže príliš rýchle zníženie dávky na konci liečby viesť k neprimerane silným abstinenčným príznakom. Hyperbolické znižovanie dávky sa tomu vyhýba tým, že spomaľuje znižovanie dávky, keď sa dávka znižuje, čím dáva mozgu viac času na prispôsobenie.

Ako pri každom výskume, je potrebné mať na pamäti určité obmedzenia. Prieskum mal relatívne nízku mieru odpovedí (18 %), čo zvyšuje možnosť, že ľudia, ktorí mali obzvlášť ťažké abstinenčné skúsenosti, sa s väčšou pravdepodobnosťou zúčastnili. Demografické údaje vzorky a anamnézy liekov sa však vo všeobecnosti podobali väčšej populácii užívateľov terapeutických služieb a užívateľov antidepresív v Anglicku.

Ďalším obmedzením je retrospektívna povaha údajov. Účastníci boli požiadaní, aby si spomenuli na príznaky, ktoré zažili v minulosti, čo môže viesť k nepresnostiam. Napriek tomu bol model zistení silný, konzistentný a podporený štatistickými kontrolami potenciálnych mätúcich faktorov, ako je vek, diagnóza a závažnosť depresie alebo úzkosti. Výsledky boli tiež vo všeobecnosti v súlade s inými štúdiami dlhodobých užívateľov antidepresív.

„Musíme urýchlene poskytnúť viac pomoci ľuďom, ktorí prestávajú užívať antidepresíva, aby sme predišli takým následkom, ktoré menia život, aké môžu ľudia zažívať,“ povedal Horowitz. „To znamená toľko školení pre lekárov a pomoci pre ľudí, ktorí chcú prestať užívať tieto lieky, ako v súčasnosti existuje pre ľudí, ktorí chcú začať užívať tieto lieky. Pacienti musia byť tiež informovaní o týchto rizikách – že nemusia byť schopní prestať užívať lieky, že ak sa o to pokúsia, následky môžu zmeniť život – keď zvažujú, že ich začnú užívať. Musí existovať plán, kedy a ako prestať, keď sa tieto lieky začnú užívať, aby sa predišlo rozsiahlemu predpisovaniu na neurčito.“

Štúdia „Abstinenčné účinky antidepresív a dĺžka užívania: prieskum pacientov zapojených do psychoterapeutických služieb primárnej starostlivosti“ bola autorizovaná Markom A. Horowitzom, Joshuom E.J. Buckmanom, Robom Saundersom, Elisou Aguirre, Jamesom Daviesom a Joannou Moncrieffovou.