Hitler, Putin a Trump: Psychológ hľadá korene narcizmu v detstve lídrov

Nová štúdia v odbornom časopise Frontiers in Psychology analyzuje detstvo Hitlera, Putina a Trumpa. Odhaľuje spoločné črty, ktoré mohli prispieť k ich narcistickým osobnostiam a štýlom vedenia.

Psychológ Yusuf Çifci z tureckej univerzity Muş Alparslan University sa vo svojej štúdii zameral na vplyv rodinného prostredia a raných skúseností na vývoj narcistických lídrov. Porovnával detstvo Adolfa Hitlera, Vladimira Putina a Donalda Trumpa, aby našiel spoločné znaky v ich výchove.

Narcizmus a vodcovstvo sú dlhodobo spájané. Ľudia s narcistickými sklonmi často túžia po pozornosti a obdive, čo ich motivuje k politickej kariére. Çifci sa však na rozdiel od predošlých výskumov nezameriava len na rétoriku a správanie lídrov, ale hľadá korene v ich detstve a rodinných vzťahoch.

Keďže priamy rozhovor alebo psychologické testovanie s historickými a žijúcimi lídrami nie sú možné, Çifci použil interpretatívnu metódu. Analyzoval dostupné biografické a historické údaje o detstve Hitlera, Putina a Trumpa, s dôrazom na správanie rodičov, traumy a emocionálnu podporu.

Komentár redakcie: Štúdia prináša zaujímavý pohľad na možné korene narcistického správania u politických lídrov. Hoci nemôže priamo dokázať príčinnú súvislosť, poukazuje na dôležitosť rodinného prostredia a raných skúseností pri formovaní osobnosti.

Štúdia rozlišuje medzi zdravým a nezdravým narcizmom. Zdravý narcizmus podporuje sebavedomie. Vzniká, keď sa deťom dostáva primeraná starostlivosť a čelia zvládnuteľným prekážkam. Nezdravý narcizmus je často dôsledkom emocionálnych problémov v ranom detstve, ako sú traumy, nekonzistentná starostlivosť alebo príliš autoritatívna výchova.

Podľa štúdie Hitler, Putin a Trump zažili v detstve psychologické stresory, ktoré narušili zdravý vývoj narcizmu. Všetci vyrastali v rodinách s autoritatívnymi otcami a matkami, ktoré im poskytovali teplo a pozornosť. Táto kombinácia prísnej disciplíny od jedného rodiča a kompenzačnej náklonnosti od druhého môže viesť k emocionálnej nestabilite a k vytvoreniu grandiózneho sebaobrazu ako obrany proti pocitom bezcennosti.

Napríklad, Hitler bol fyzicky trestaný otcom. Jeho matka mu naopak venovala prehnanú pozornosť, najmä po strate troch starších detí. Táto nerovnováha mohla prispieť k jeho prehnanému sebavedomiu a potrebe dominancie.

Putinova rodinná história je podobná. Jeho rodičia stratili dvoch synov pred jeho narodením a vyrastal v prostredí vojnového utrpenia. Putin verejne uviedol, že ho otec bil opaskom. Rovnako ako Hitler, bol „náhradným dieťaťom“ a stal sa stredobodom matkinej pozornosti. To podľa štúdie mohlo podporiť krehký pocit seba samého, ktorý si vyžadoval posilnenie prostredníctvom prejavov kontroly a sily.

V Trumpovom prípade sa skôr ako o fyzickom týraní hovorí o emocionálnom zanedbávaní. V dvanástich rokoch ho poslali na vojenskú internátnu školu, čo si neskôr interpretoval ako odmietnutie. Skúsenosť vyhnania z pohodlia domova do prísneho prostredia v kľúčovom období emocionálneho vývoja mohla formovať jeho dospelú snahu o dominanciu. Smrť jeho staršieho brata Freda na alkoholizmus tiež prispela k napätej rodinnej atmosfére.

Çifci zdôrazňuje, že trauma alebo neprimeraná frustrácia sú kľúčové faktory. Deti potrebujú primerané výzvy na rozvoj emocionálnej odolnosti. Keď sú na ne kladené prehnané nároky, vedie to k reaktívnemu narcizmu – grandiozite ako obrane proti pocitom zraniteľnosti.

Štúdia poukazuje aj na ďalšie rizikové faktory, ako je vyrastanie ako náhradné dieťa a život s alkoholikom v rodine. Zatiaľ čo Hitler a Putin zodpovedajú profilu náhradného dieťaťa, Trumpova skúsenosť je odlišná. Smrť brata na alkoholizmus však mohla vytvoriť emocionálne nestabilné prostredie.

Vo všetkých troch prípadoch je autoritatívny otec spoločným menovateľom. Títo otcovia prejavovali prísnu kontrolu, odmietali prejavovať náklonnosť alebo boli emocionálne nedostupní. V kombinácii s kompenzačnou láskou matiek to narušilo zdravý vývoj sebaúcty.

Výskum naznačuje, že grandiozita, potreba obdivu, nepriateľstvo voči kritike a nedostatok empatie u týchto lídrov môžu prameniť z nevyriešených detských tráum, a nielen z osobných ambícií či ideológie. Štúdia však má obmedzenia, pretože vychádza z biografických a historických údajov, a nie z priamych psychologických hodnotení, preto nemôže robiť definitívne diagnózy.

Reakcia na detské traumy je individuálna a nie u každého vystaveného traume sa vyvinú narcistické črty. Štúdia sa tiež zameriava iba na mužských lídrov zo špecifického kultúrneho a historického prostredia.