Je zmysel pre humor dedičný? Štúdia dvojčiat naznačuje, že v génoch ho nehľadajte

Niektorí ľudia majú zmysel pre humor prirodzene, iným vtipy jednoducho nevychádzajú. Nová štúdia dvojčiat naznačuje, že schopnosť rozosmiať druhých je skôr výsledkom prostredia než genetiky.

Tím vedcov pod vedením Gila Greengrossa z Aberystwyth University sa ako prvý vedecky pokúsil zmerať dedičnosť „schopnosti produkovať humor“. Predchádzajúce štúdie ukázali, že kognitívne schopnosti ako inteligencia a kreativita majú silný genetický základ, no humor ako taký doteraz nebol skúmaný. Cieľom výskumníkov bolo lepšie pochopiť, čo prispieva k individuálnym rozdielom v tom, ako vtipní ľudia sú.

„Prebieha diskusia o zdrojoch individuálnych rozdielov v psychologických črtách. Do akej miery sú spôsobené génmi a do akej prostredím? Je dokázané, že kognitívne črty ako inteligencia a kreativita majú genetický základ, ale my sme ako prví testovali, či aj schopnosť humoru má korene v našich génoch,“ vysvetlil Greengross.

Na skúmanie vývoja schopnosti humoru použili vedci metódu štúdia dvojčiat. Porovnávaním jednovaječných dvojčiat, ktoré zdieľajú takmer všetky gény, s dvojvaječnými dvojčatami, ktoré zdieľajú len polovicu, dokážu odhadnúť, do akej miery je daná črta ovplyvnená genetikou alebo prostredím.

Komentár redakcie: Štúdia prináša prekvapivé zistenia o dedičnosti humoru. Hoci vnímanie vlastného zmyslu pre humor môže byť ovplyvnené genetikou, reálna schopnosť produkovať vtipy, ktoré rozosmievajú, pochádza takmer výlučne z vonkajších vplyvov. Otvára to dvere pre ďalší výskum vplyvu prostredia na rozvoj humoru a jeho prepojenie s inými kognitívnymi schopnosťami.

Výskumný tím získal viac ako 1300 dospelých dvojčiat z britského registra TwinsUK, vrátane 448 párov jednovaječných a 196 párov dvojvaječných dvojčiat. Účastníci boli vo veku od 21 do 89 rokov, s mediánom 66 rokov. Väčšinu tvorili ženy, čo odráža demografiu registra.

Humor bol meraný rôznymi spôsobmi. Účastníci hodnotili, ako vtipní si myslia, že sú, a ako často rozosmievajú druhých. Hodnotili aj zmysel pre humor svojho dvojčaťa. To poskytlo mieru subjektívneho humoru – ako vtipne vníma niekto seba alebo svojho súrodenca.

Pre objektívnejšie meranie schopnosti humoru použili výskumníci test – tvorbu titulkov ku kresleným vtipom. Každému účastníkovi boli ukázané dva obrázky bez titulkov a mali napísať vtipný text. Titulky hodnotilo 40 porotcov na päťbodovej škále. Použili štatistický model Many-Facet Rasch Model na vytvorenie skóre schopnosti humoru pre každého účastníka.

Výsledky ukázali, že vnímanie vlastného zmyslu pre humor bolo mierne ovplyvnené genetikou. Jednovaječné dvojčatá sa hodnotili navzájom podobnejšie ako dvojvaječné, čo naznačuje dedičnú zložku. Hodnotenia titulkov však nepreukázali žiadny významný genetický vplyv. Jednovaječné aj dvojvaječné dvojčatá tvorili vtipné titulky podobne, čo naznačuje, že najväčšiu úlohu zohráva prostredie, nie gény.

Tento záver je v kontraste s existujúcim výskumom dedičnosti kognitívnych čŕt. Štúdie ukazujú, že schopnosti ako inteligencia a kreativita majú významný genetický základ, s odhadmi dedičnosti často medzi 40% a 80%. Od schopnosti humoru sa očakávalo to isté.

„Nenašli sme žiadnu dedičnú zložku pre schopnosť produkcie humoru, čo je v rozpore s existujúcou literatúrou, ktorá ukazuje, že kognitívne schopnosti ako inteligencia a kreativita majú značnú dedičnosť,“ povedal Greengross.

Dôvodom môže byť, že humor je viac formovaný sociálnym prostredím a kontextom. Humor závisí od načasovania, kultúrnych znalostí, jazyka a sociálnej dynamiky – to všetko sa medzi jednotlivcami a prostredím líši. Humor je ťažšie štandardizovať a je citlivejší na výchovu, skupinu rovesníkov, vzdelanie alebo životné skúsenosti.

Ďalšou možnosťou je, že úloha – vymýšľanie titulkov ku kresleným vtipom – plne nevystihuje, čo znamená byť vtipný. Každodenný humor je často spontánny, konverzačný a situačný. Písanie titulku izolovane je kognitívne náročná úloha, najmä pre starších dospelých. Keďže väčšina účastníkov mala viac ako 60 rokov, niektorí nemuseli byť s cvičením takí spokojní alebo zvyknutí na to, že musia produkovať humor na požiadanie. Porotcovia boli mladší a ich komediálne preferencie sa nemuseli zhodovať so štýlmi starších účastníkov.

Štúdia zistila aj rozpor medzi tým, ako ľudia vnímajú svoj humor a ich skutočnou schopnosťou. Sebahodnotenie humoru len slabo korelovalo s výkonom v tvorbe titulkov. Ľudia, ktorí si mysleli, že sú vtipní, nepísali vždy tie najvtipnejšie titulky a naopak.

Výskumníci skúmali aj to, ako schopnosť humoru súvisí s inými črtami, vrátane všeobecnej kognitívnej schopnosti. Aj keď testy kognitívnych schopností ukázali vysokú dedičnosť, len slabo korelovali so schopnosťou humoru.

„Veda je komplikovaná a neočakávaná,“ povedal Greengross. „Naša štúdia odhaľuje prekvapivé výsledky, ktoré nie sú v súlade s predchádzajúcim výskumom. Môže to byť náhoda, niekedy sa štúdiám nepodarí nájsť to, čo očakávajú, alebo sme objavili niečo nové, čo je veľmi vzrušujúce. Musíme byť opatrní, pretože ide o prvú štúdiu na túto tému a viac budeme vedieť po replikácii.“

Štúdia mala obmedzenia. Väčšina účastníkov boli staršie ženy, takže zistenia sa nemusia dať zovšeobecniť na mladšiu populáciu alebo na mužov. Metóda testovania humoru prostredníctvom titulkov je síce široko používaná, ale nereflektuje skutočný humor v konverzácii alebo vystúpení.

„Nie je ľahké posúdiť schopnosť humoru,“ poznamenal Greengross. „Použili sme trochu umelú úlohu, ktorá žiadala účastníkov, aby generovali vtipné titulky ku kresleným vtipom, ktoré neskôr hodnotili nezávislí porotcovia. To nie je to isté ako spontánny každodenný humor.“

A hoci bola vzorka na štúdiu dvojčiat rozsiahla, nemusela byť dostatočne veľká na to, aby zachytila malé genetické efekty. Podľa výpočtov vedcov by bola potrebná oveľa väčšia vzorka – asi šesťnásobok súčasnej veľkosti – aby sa vylúčila možnosť malej zdedenej zložky.

Zistenia však otvárajú zaujímavé otázky o pôvode humoru. Ak schopnosť rozosmiať ľudí nepochádza z našich génov, ktoré časti nášho prostredia ju formujú? Sú to médiá, ktoré konzumujeme, ľudia, s ktorými vyrastáme, úroveň vzdelania alebo naše osobnostné črty? A prečo sa zdá, že niektoré rodiny produkujú viac vtipných ľudí – ako napríklad bratia Marxovci – zatiaľ čo iné nie?

„Pracujeme na replikačnej štúdii, aby sme otestovali, ako robustné sú naše výsledky na inej vzorke dvojčiat,“ povedal Greengross.