Ľudia veriaci konšpiráciám preceňujú svoje schopnosti a myslia si, že s nimi väčšina súhlasí

Nová štúdia odhaľuje, že ľudia, ktorí veria konšpiračným teóriám, majú tendenciu preceňovať svoje kognitívne schopnosti a súčasne mylne predpokladať, že ich názory zdieľa väčšina populácie.

Séria ôsmich štúdií odhalila zaujímavý vzorec u ľudí, ktorí sú naklonení konšpiračným teóriám. Títo jedinci majú sklony k preceňovaniu svojich kognitívnych schopností a súčasne výrazne nadhodnocujú mieru, do akej s nimi ostatní súhlasia. Zistenia, publikované v časopise Personality and Social Psychology Bulletin, naznačujú, že vieru v konšpirácie nemusí primárne poháňať aktívna motivácia, ale skôr chybný pocit istoty a prehnané sebavedomie.

Tento výskum vznikol ako reakcia na rastúcu potrebu pochopiť, prečo ľudia veria v konšpiračné teórie, najmä tie, ktoré sú široko odmietané odborníkmi a verejnosťou. Predchádzajúce štúdie sa zameriavali na motivácie ako túžba cítiť sa jedinečne alebo vysvetliť si spoločenské a politické udalosti spôsobom, ktorý je v súlade s osobnou identitou. Autori novej štúdie však prišli s odlišným vysvetlením. Predpokladali, že ľudia, ktorí systematicky preceňujú svoje intelektuálne schopnosti, sú náchylnejší veriť okrajovým teóriám a mylne sa domnievať, že ich názory zdieľajú aj ostatní.

„Jedna z vecí, ktorá (aspoň niektorých) konšpiračných teoretikov odlišuje, nie je len to, že ich presvedčenia sú založené na slabých dôkazoch, ale aj to, že sú si týmito presvedčeniami veľmi istí,“ vysvetlil autor štúdie Gordon Pennycook, docent na Cornellovej univerzite.

Komentár redakcie: Výskum poukazuje na zaujímavý psychologický aspekt viery v konšpirácie, ktorý nie je založený len na motívoch hľadania jedinečnosti, ale aj na prehnanom sebavedomí a falošnom presvedčení o konsenze. Toto zistenie otvára nové cesty pre pochopenie a riešenie problematiky konšpiračných teórií.

„Pýtame sa, či je táto tendencia k prehnanému sebavedomiu všeobecnejšia. Je zrejmé, že ľudia sú si istí svojimi názormi; my sa pýtame, či ľudia, ktorí majú tendenciu byť prehnane sebavedomí vo všeobecnosti (v rôznych oblastiach), s väčšou pravdepodobnosťou veria v konšpirácie.“

Výskumníci uskutočnili osem samostatných štúdií so vzorkou 4 181 účastníkov zo Spojených štátov. Počas štúdií účastníci riešili rôzne kognitívne úlohy zamerané na meranie numerického uvažovania, chápania rizika a percepčnej presnosti. Po každej úlohe mali účastníci odhadnúť, ako dobre si myslia, že ju zvládli.

Takýto prístup umožnil výskumníkom porovnať skutočné výsledky testov so sebahodnotením, čím vytvorili mieru prehnaného sebavedomia. Osoba, ktorá dosiahla slabé výsledky, ale domnievala sa, že si viedla dobre, bola považovaná za prehnane sebavedomú. Výskumníci následne porovnali tieto skóre prehnaného sebavedomia s tým, ako silno účastníci súhlasili s konšpiračnými teóriami, vrátane známych, ale vyvrátených tvrdení, ako napríklad, že pristátie na Mesiaci bolo sfalšované alebo že vakcíny sú súčasťou vládneho kontrolného sprisahania.

Výsledky ukázali silný a konzistentný vzťah medzi prehnaným sebavedomím a vierou v falošné konšpiračné teórie. Ľudia, ktorí si mysleli, že sa im v úlohách darilo, aj keď to tak nebolo, s väčšou pravdepodobnosťou verili v konšpirácie. Dôležité je, že tento vzťah platil aj po zohľadnení ďalších známych prediktorov viery v konšpirácie, ako je nízka schopnosť analytického myslenia, narcistické osobnostné črty a túžba cítiť sa jedinečne.

Na overenie, či to nie je len odraz výkonu v špecifických typoch úloh, výskumníci zahrnuli aj test založený na vnímaní, v ktorom boli účastníkom ukázané ťažko identifikovateľné obrázky a mali hádať, čo vidia. Keďže úloha bola mimoriadne náročná a v podstate sa spoliehala na hádanie, skutočný výkon nesúvisel so zručnosťami. Napriek tomu účastníci, ktorí si mysleli, že sa im v tejto úlohe darilo, s väčšou pravdepodobnosťou verili v konšpiračné teórie. Tento percepčný test bol obzvlášť užitočným spôsobom merania dispozičného prehnaného sebavedomia – to znamená všeobecnej tendencie preceňovať svoje vlastné schopnosti.

Ďalšie pozoruhodné zistenie sa objavilo, keď boli účastníci požiadaní, aby odhadli, koľko ďalších ľudí s nimi súhlasí v súvislosti s konšpiráciami, s ktorými sa stotožňovali. Hoci väčšine konšpiračných teórií verila len malá menšina účastníkov – v priemere len 12 %, tí, ktorí im verili, si mysleli, že sú v 93 % prípadov v prevahe. Tento efekt „falošného konsenzu“ bol najsilnejší u najsebaistejších jedincov. Nielenže verili nesprávnym veciam, ale mylne predpokladali, že ich názory zdieľa väčšina ostatných.

Tento pocit, že sú v prevahe, pretrvával aj vtedy, keď boli účastníci požiadaní, aby odhadli mieru súhlasu medzi ľuďmi, ktorí s nimi pravdepodobne nesúhlasia, napríklad členmi opozičnej politickej strany. Hoci ich očakávania súhlasu boli v týchto prípadoch o niečo nižšie, ľudia veriaci v konšpirácie stále výrazne nadhodnocovali, koľko ostatných – bez ohľadu na skupinu – s nimi súhlasí.

Štúdie tiež skúmali, ako sa tento vzorec prehnaného sebavedomia a viery porovnáva s inými potenciálnymi hnacími silami konšpiračného myslenia. Grandiózny narcizmus a potreba jedinečnosti súviseli s vierou v konšpirácie, ale neboli také konzistentné alebo silné ako prehnané sebavedomie. Keď boli všetky premenné zahrnuté do rovnakej analýzy, prehnané sebavedomie – najmä merané percepčnou úlohou – zostalo významným prediktorom, zatiaľ čo potreba jedinečnosti nie.

V jednej z neskorších štúdií výskumníci testovali robustnosť efektu falošného konsenzu tak, že pridelili účastníkom, aby hodnotili, do akej miery si myslia, že ich politickí spojenci a oponenti s nimi súhlasia v súvislosti s rôznymi konšpiračnými teóriami. Aj za týchto cielenejších podmienok ľudia veriaci v konšpirácie stále dramaticky nadhodnocovali úroveň súhlasu. To naznačuje, že ich pocit konsenzu nie je len rétorické gesto, ale skutočné mylné vnímanie sociálnej reality ich presvedčení.

Vo všetkých ôsmich štúdiách výskumníci zistili, že prehnané sebavedomie konzistentne predpovedalo vieru v konšpirácie, ktoré nie sú podložené dôkazmi. Zaujímavé je, že to neplatilo pre konšpiračné teórie, ktoré boli overené históriou, ako napríklad vládne sledovanie vodcov občianskych práv alebo neetické lekárske experimenty. Viera v tieto konšpirácie nesúvisela s prehnaným sebavedomím, čo naznačuje, že tento vzorec je špecifický pre konšpirácie, ktoré sú skutočne falošné alebo neoverené.

„Tendencia byť prehnane sebavedomý vo všeobecnosti môže zvýšiť šance, že niekto spadne do králičej nory (takpovediac) a uverí konšpiráciám,“ povedal Pennycook pre PsyPost. „V skutočnosti naše výsledky protirečia prevládajúcemu naratívu o konšpiračných teoretikoch: že vedia, že majú okrajové názory a vyžívajú sa v tejto skutočnosti.“

„Dokonca aj ľudia, ktorí verili veľmi okrajovým konšpiráciám, ako napríklad, že vedci sa sprisahávajú, aby skryli pravdu o tom, že Zem je plochá, si mysleli, že ich názory sú v prevahe. Ľudia veriaci v konšpirácie – najmä tí prehnane sebavedomí – sa zdajú byť zásadne zle kalibrovaní. Nielenže sú ich presvedčenia na okraji, ale vôbec si neuvedomujú, ako ďaleko na okraji sú.“

Štúdia má určité obmedzenia. Všetci účastníci boli vybraní z online platforiem, ako sú MTurk a Prolific, ktoré nemusia zachytiť najextrémnejších alebo izolovaných ľudí veriacich v konšpirácie. Ľudia, ktorí sú veľmi nedôverčiví voči inštitúciám, nemusia mať sklon zúčastňovať sa výskumných štúdií vedených univerzitami, čo znamená, že výsledky by mohli podhodnocovať silu vzorcov medzi najodhodlanejšími konšpiračnými teoretikmi.

Štúdia „Prehnane sebaisto konšpiračný: Ľudia veriaci v konšpirácie sú dispozične prehnane sebavedomí a masívne preceňujú, koľko ďalších s nimi súhlasí,“ bola napísaná Gordonom Pennycookom, Jabinom Binnendykom a Davidom G. Random.