Manželstvo šťastie nezaručí? Hlavnú rolu hrá vzťah a spolužitie, tvrdí štúdia

Nová rozsiahla štúdia odhaľuje, že najväčší skok v spokojnosti so životom prichádza so vstupom do vzťahu a spoločným bývaním, nie až s manželstvom.

Vstup do romantického vzťahu prináša množstvo pozitív – od lepšieho zdravia a silnejšej sociálnej podpory až po celkovo vyššiu spokojnosť so životom. Keďže práve životná spokojnosť je silným ukazovateľom psychickej pohody, vedci sa zamerali na to, čo ju najviac ovplyvňuje. V západných krajinách sa tradičný model „single – manželstvo“ zmenil a čoraz bežnejšie je spolužitie pred svadbou.

Táto zmena vyvoláva otázky, ktoré míľniky vo vzťahu najviac prispievajú k pocitu šťastia. Predchádzajúce štúdie ukazovali, že manželia sú spokojnejší než slobodní ľudia. Nie je však jasné, či to spôsobuje samotné manželstvo, spoločná domácnosť alebo už len nový vzťah. Cieľom aktuálnej štúdie bolo tieto faktory odlíšiť.

Výskumníci sa snažili zistiť, ako sa vyvíja životná spokojnosť pri prechode od života single k vzťahu a následnému spolužitiu. Zaujímalo ich, aký veľký je nárast spokojnosti a či sa udrží počas prvých rokov spoločného bývania. Tiež skúmali, či sobáš v čase spolužitia prináša ďalší, samostatný nárast spokojnosti.

Komentár redakcie: Zistenia štúdie potvrdzujú, že pre kvalitný život je dôležitý fungujúci partnerský vzťah. Oficiálna svadba nemusí byť nevyhnutná pre pocit šťastia. Je to v súlade s názorom mnohých párov, pre ktorých je dôležitejšia každodenná podpora a emocionálna intimita než formálne potvrdenie vzťahu.

Ďalšou otázkou bolo, či sa vplyv manželstva na spokojnosť mení v priebehu desaťročí, ako sa mení spoločenský pohľad na spolužitie. Štúdia analyzovala aj to, či zmeny v spokojnosti súvisia s vekom, pohlavím, príjmom, vzdelaním alebo krajinou pôvodu.

Vedci využili dáta z rozsiahlych dlhodobých prieskumov: nemeckého Socio-Economic Panel (1984 – 2019) a britskej Household Longitudinal Study (2009 – 2019). Tieto prieskumy sledujú tisíce domácností a jednotlivcov a každoročne zisťujú informácie o ich vzťahoch, bývaní a celkovej spokojnosti.

Do štúdie zaradili iba účastníkov, ktorí boli single a žili sami, neskôr vstúpili do vzťahu a nasťahovali sa k partnerovi. Vylúčili osoby s deťmi v domácnosti alebo tie, ktoré sa zosobášili pred začatím spolužitia. Finálnu vzorku tvorilo 1 103 ľudí.

U každej osoby analyzovali ich životnú spokojnosť v päťročnom období – dva roky pred spolužitím, rok spolužitia a dva roky po ňom. Tým získali základnú úroveň spokojnosti a mohli sledovať jej zmeny po zásadnej životnej zmene.

Zistili, že životná spokojnosť dosiahla maximum v roku, kedy sa účastníci nasťahovali k partnerovi. V porovnaní s obdobím dva roky predtým, kedy boli single, sa ich spokojnosť výrazne zvýšila. Potom nastal mierny pokles, no spokojnosť zostala vyššia ako počas života single.

Podrobnejšia analýza ukázala, že u ľudí, ktorí boli vo vzťahu už rok pred nasťahovaním, sa veľká časť nárastu spokojnosti dostavila už vtedy. Ich spokojnosť bola vyššia už počas vzťahu, no ešte pred spoločným bývaním. Keď sa nasťahovali k partnerovi, vysoká úroveň spokojnosti sa udržala, no nenastal ďalší výrazný skok. Z toho vyplýva, že samotné vytvorenie vzťahu, nie až spolužitie, je hlavným dôvodom nárastu spokojnosti.

Manželstvo nemalo výrazný dodatočný vplyv. Nezistilo sa, že by sobáš v čase spolužitia prinášal ďalšie zvýšenie spokojnosti.

Zaujímavý je historický vývoj v Nemecku. U účastníkov, ktorí začali spolu žiť okolo roku 1993, manželstvo prinieslo prechodný nárast šťastia. No u novších ročníkov a v britských dátach sa tento efekt nepreukázal. To naznačuje, že s rastúcou akceptáciou spolužitia sa prínos manželstva pre spokojnosť znižuje.

Zvýšenie životnej spokojnosti bolo podobné u rôznych demografických skupín. Medzi mužmi a ženami neboli výrazné rozdiely. No vek a príjem mali mierny vplyv. Starší účastníci mali nižšiu spokojnosť už dva roky pred spolužitím. Ľudia s vyšším príjmom mali vyššiu spokojnosť už rok pred spolužitím a ich spokojnosť neklesala tak výrazne ako u ľudí s nižším príjmom.

Autori priznávajú, že štúdia má svoje obmedzenia. Dáta sú korelačné, takže nie je možné preukázať, že spolužitie spôsobuje nárast spokojnosti. Mohli by tu hrať rolu aj iné, nemerané faktory. Na meranie spokojnosti použili iba jednu otázku. A vzorka ľudí, ktorí nasledovali špecifickú cestu vzťahov, môže obmedziť prenosnosť výsledkov na celú populáciu. Dáta pochádzajú z Nemecka a Veľkej Británie, takže výsledky nemusia platiť v iných kultúrach.

Budúce výskumy by sa mali zamerať na mechanizmy, ktoré stoja za týmito výsledkami. Bolo by užitočné preskúmať, prečo ľudia s nižším príjmom pociťujú strmší pokles spokojnosti po počiatočnom vrchole spolužitia. Štúdie v rôznych krajinách by mohli zistiť, či sú tieto vzorce univerzálne alebo kultúrne špecifické. Výskumníci by sa tiež mohli zamerať na to, ako osobnostné črty, ako napríklad extraverzia, ovplyvňujú spokojnosť v čase prechodu do spolužitia.