Mývaly v mestách menia výzor: Sme svedkami prvej fázy domestikácie?

Mývaly, známe svojimi šikovnými labkami a maskou, sa v Severnej Amerike udomácnili v blízkosti ľudí. Nová štúdia naznačuje, že mestské mývaly sa fyzicky menia v reakcii na život s ľuďmi, čo môže byť raná fáza domestikácie.

Štúdia spochybňuje tradičný pohľad na domestikáciu, ktorý ju vníma ako proces iniciovaný ľuďmi, ktorí chytajú a selektívne šľachtia divoké zvieratá. Autori štúdie tvrdia, že proces začína skôr, keď si zvieratá zvyknú na ľudské prostredie.

"Jednou z vecí, ktoré my ľudia robíme, je, že kdekoľvek ideme, produkujeme veľa odpadu," hovorí spoluautorka štúdie a biologička Raffaela Lesch z University of Arkansas at Little Rock. Hromady ľudských zvyškov ponúkajú divokej zveri nekonečný bufet. Na prístup k tejto štedrosti musia byť zvieratá dostatočne odvážne na to, aby sa prehrabávali v ľudskom odpade, ale nie natoľko odvážne, aby sa stali hrozbou pre ľudí. "Ak máte zviera, ktoré žije blízko ľudí, musíte sa správať dostatočne dobre," hovorí Lesch. "Tento selekčný tlak je dosť intenzívny."

Psy sa napríklad prehrabávali v hromadách ľudského odpadu a mačky lákali myši, ktoré sa zhromažďovali okolo odpadu. Postupom času jedince, ktoré mali zníženú reakciu "bojuj alebo uteč", sa mohli úspešnejšie kŕmiť v blízkosti ľudí a preniesť svoje nereaktívne správanie na svoje potomstvo.

Komentár redakcie: Zaujímavé je sledovať, ako sa zvieratá prispôsobujú životu v mestách a ako to ovplyvňuje ich výzor a správanie.

Zvláštne je, že krotkosť sa dlho spájala aj s vlastnosťami, ako je kratšia tvár, menšia hlava, ovisnuté uši a biele škvrny na srsti – vzor, ktorý si Charles Darwin všimol v 19. storočí. Výskyt týchto charakteristík je známy ako syndróm domestikácie, ale vedci nemali komplexnú teóriu na vysvetlenie toho, ako sú tieto vlastnosti spojené, až do roku 2014. Vtedy si tím evolučných biológov všimol, že mnohé z fyzických vlastností, ktoré sa vyskytujú spolu s domestikáciou, možno sledovať späť k dôležitej skupine buniek počas embryonálneho vývoja, tzv. bunky neurálnej lišty. V ranom vývoji sa tieto bunky tvoria pozdĺž chrbta organizmu a migrujú do rôznych častí tela, kde sa stávajú dôležitými pre vývoj rôznych typov buniek. Biológovia predpokladali, že mutácie, ktoré bránia proliferácii a vývoju buniek neurálnej lišty, môžu neskôr viesť ku kratšiemu ňufáku, nedostatku chrupavky v ušiach, strate pigmentácie v srsti a potlačenej reakcii strachu – čo vedie k lepšej šanci na prežitie v blízkosti ľudí.

Lesch hovorí, že bunky neurálnej lišty sú v súčasnosti najvýznamnejšou hypotézou, ktorú majú vedci na vysvetlenie syndrómu domestikácie, ale stále zhromažďujú a vyhodnocujú dôkazy za alebo proti nemu. Jedným z kúskov skladačky by bolo zistiť, či je možné syndróm domestikácie pozorovať v reálnom čase u divokých zvierat. Pre novú štúdiu ona a 16 študentov zhromaždilo takmer 20 000 fotografií mývalov z celej pevninskej časti USA z komunitnej vedeckej platformy iNaturalist. Tím zistil, že mývaly v mestskom prostredí mali ňufák, ktorý bol o 3,5 percenta kratší ako ňufák ich vidieckych bratrancov.

Zistenia sa zhodujú s pozorovaniami mestských líšok a myší a "naznačujú, že akonáhle divoké zvieratá začnú tráviť čas v blízkosti ľudí, stanú sa o niečo menej vystrašené a možno dokonca začnú vykazovať fyzické znaky syndrómu domestikácie," hovorí Adam Wilkins, biológ z Humboldtovej univerzity v Berlíne, ktorý prvýkrát postuloval vysvetlenie pomocou buniek neurálnej lišty, ale nebol zapojený do novej štúdie.

Lesch by chcela pokračovať vo výskume, možno odchytávať mývaly a porovnávať genetiku alebo stresové hormóny medzi mestskými a vidieckymi zvieratami. Ona a jej kolegovia by tiež mohli otestovať, či vzory platia aj pre iné druhy, ako sú pásovce a vačice. "Rada by som podnikla tieto ďalšie kroky a zistila, či sú naše smetné pandy na našom dvore skutočne priateľskejšie ako tie na vidieku," hovorí.