Nová štúdia z NZ: Väčšina bielych mužov necíti diskrimináciu, menšina áno. Prečo?

Výskum z Nového Zélandu ukazuje, že hoci väčšina bielych mužov nepociťuje diskrimináciu, rastie skupina, ktorá vníma nespravodlivé zaobchádzanie kvôli rase a pohlaviu. Štúdia odhaľuje, kto sú títo muži a prečo to cítia.

Nová štúdia publikovaná v British Journal of Social Psychology skúmala, ako bieli muži na Novom Zélande vnímajú diskrimináciu. Zatiaľ čo väčšina necíti, že by boli diskriminovaní, menšia, no významná skupina, je presvedčená, že sa s nimi zaobchádza nespravodlivo kvôli ich rase a pohlaviu. Výskum, ktorý analyzoval dáta za desať rokov, ukazuje, že tieto pocity sú medzi určitou skupinou bielych mužov čoraz bežnejšie.

Snahy o rasovú a rodovú rovnosť sú celosvetovo čoraz viditeľnejšie, čo vyvoláva podporu, ale aj odpor. Niektoré konzervatívne hlasy tvrdia, že snahy o nápravu nerovností zašli priďaleko a znevýhodňujú tradične privilegované skupiny, ako sú bieli muži.

Napriek tomu, že sa tieto tvrdenia objavujú v politických diskusiách, existuje málo empirických štúdií o tom, ako bieli muži sami vnímajú diskrimináciu. Väčšina štúdií sa zameriava na konkrétny časový bod v špecifickom kontexte. Autori tejto štúdie chceli zistiť, či sa vnímanie diskriminácie medzi bielymi mužmi zmenilo a identifikovať, ktorí jedinci to tak cítia.

Komentár redakcie: Štúdia z Nového Zélandu otvára dôležitú diskusiu o vnímaní diskriminácie u bielych mužov. Ukazuje, že hoci väčšina z nich diskrimináciu nepociťuje, u menšiny sa tento pocit zvyšuje, čo súvisí s politickými postojmi a socioekonomickou situáciou. Výskum naznačuje potrebu zamerať sa na príčiny týchto pocitov a podporovať inkluzívnu spoločnosť.

„V posledných rokoch politici tvrdili, že biele/európske skupiny (najmä muži) sú diskriminované. Tieto tvrdenia ovplyvnili politiku a hnutia, vrátane drastických dopadov na politiku rovnosti, diverzity a inklúzie v mnohých západných krajinách,“ vysvetlil autor štúdie Kieren Lilly.

„Naším cieľom bolo zistiť, ktorí bieli muži sa cítia diskriminovaní, či sa to zmenilo a ako tieto pocity súvisia s ich politickými postojmi. Chceme nájsť príčiny týchto pocitov a podporiť pozitívnu spoločenskú zmenu.“

Výskumníci použili dáta z New Zealand Attitudes and Values Study, rozsiahleho prieskumu, ktorý sleduje desaťtisíce účastníkov. Zamerali sa na 20 486 bielych mužov, ktorí vyplnili prieskum v rokoch 2014 až 2023. Účastníci každý rok hodnotili, ako veľmi sa cítia diskriminovaní kvôli etnicite a pohlaviu.

Štatistická analýza rozdelila mužov do skupín podľa toho, ako sa ich odpovede menili. Väčšina (83 %) uvádzala nízku mieru diskriminácie počas celého obdobia. Táto skupina, označená ako „Enfranchised“, mala pozitívne názory na menšiny, podporovala progresívne politiky a vykazovala vysokú úroveň spokojnosti so životom.

Dve menšie skupiny mali odlišné skúsenosti. „Disenfranchised“ (8,5 %) uvádzali miernu diskrimináciu a cítili sa finančne neisto. Boli presvedčení, že ich etnická skupina je ekonomicky znevýhodnená a mali psychické problémy. Podporovali hierarchiu a mali konzervatívne názory.

„Je dôležité, že väčšina bielych mužov necíti diskrimináciu kvôli rase alebo pohlaviu. Je to povzbudivé zistenie,“ povedal Lilly. „Našli sme však aj skupinu bielych mužov, ktorí diskrimináciu cítia. Treba riešiť príčiny chudoby a obáv o status, ktoré ovplyvňujú vnímanie postavenia v spoločnosti.“

Druhá skupina, „Radicalized“ (8,8 %), začala s nízkou mierou diskriminácie, ale po roku 2016 sa ich pocity zvýšili. Toto obdobie sa zhoduje s udalosťami ako zvolenie Donalda Trumpa, hnutie #MeToo a protesty proti rasovej nespravodlivosti.

Členovia tejto skupiny boli mladší, ekonomicky zabezpečení a vlastnili domy. Podporovali pravicové politické strany a negatívne vnímali progresívne hnutia. Napriek svojmu privilégiu cítili odcudzenie a znížila sa ich spokojnosť so životom.

„Zmeny v pocitoch diskriminácie sú výrazné. Je dôležité prispôsobiť intervencie na zníženie predsudkov a pocitov diskriminácie konkrétnym skupinám,“ povedal Lilly. „Politické presvedčenie bolo silnejším prediktorom pocitov diskriminácie než vek alebo vzdelanie.“

Obe skupiny, „Disenfranchised“ a „Radicalized“, sa líšili od „Enfranchised“ nielen v pocitoch diskriminácie, ale aj v postojoch. Verili v konšpiračné teórie, mali negatívne názory na imigrantov a menšiny a boli proti rodovej rovnosti. Tiež vykazovali vyššiu úroveň psychických problémov.

Štúdia má obmedzenia. Meranie diskriminácie bolo založené na jednej otázke, ktorá nezachytáva zložitosť týchto skúseností. Neuvádza, či sa ľudia cítia diskriminovaní v práci alebo v škole, ani to, kto je za to zodpovedný.

Výskum neumožňuje presne určiť, prečo sa vnímanie jednotlivcov zmenilo. Časové súvislosti naznačujú, že rolu mohli zohrať spoločenské udalosti a politické posolstvá. Štúdia sa uskutočnila na Novom Zélande, krajine známej pre rovnocennú politiku. Podobné trendy môžu byť v krajinách s výraznejšou politickou polarizáciou alebo ekonomickou nerovnosťou ešte výraznejšie.

Autori upozorňujú, že bieli muži môžu čeliť diskriminácii. Zistenia nenaznačujú, že všetky tvrdenia o diskriminácii sú nepravdivé alebo politicky motivované.

„Nemyslím si, že veríme, že bieli muži nemôžu zažiť diskrimináciu,“ povedal Lilly. „Naše zistenia ukazujú, že mnohí bieli muži v našej vzorke bojujú s ekonomickou neistotou a inými formami marginalizácie. Mnohí pravicoví politici využívajú ekonomické obavy na získanie podpory od pracujúcich aj privilegovanejších bielych mužov. Niektorí bieli muži mylne pripisujú svoje ekonomické obavy rase alebo pohlaviu, čo má vážne dôsledky pre ženy a etnické menšiny.“

Výskumníci plánujú ďalej skúmať úlohu politických posolstiev a mediálnych naratívov pri formovaní pocitov diskriminácie medzi privilegovanými skupinami. Chcú tiež preskúmať stratégie na zníženie týchto vnemov, vzhľadom na politický vplyv, ktorý môžu mať.

„Chcem ďalej skúmať úlohu diskriminačných naratívov v pravicových spoločenských hnutiach, ako aj účinné intervencie na ich riešenie,“ vysvetlil Lilly. „Sme v kritickom bode dejín, kde je ohrozený spoločenský pokrok pre ženy, etnické menšiny, pôvodných obyvateľov a LGBTQIA+ ľudí. Teraz viac ako inokedy verím v hodnotu výskumu pri pochopení a riešení základných príčin hnutí, ktoré sa snažia zvrátiť tento pokrok.“

Štúdia „Rise of the alt-White? Examining the prevalence of perceived racial and gender discrimination among White men from 2014 to 2023“ bola napísaná autormi Kieren J. Lilly, Chantelle Kimberley, Zoe Bertenshaw, Joaquín Bahamondes, Chris G. Sibley a Danny Osborne.