Pamätáte si na svoje detstvo? Vaše prvé spomienky formovali mozog skôr, ako si myslíte

Hoci si na rané detstvo často nespomíname, nový výskum odhaľuje, že mozog si vytvára spomienky už v dojčenskom veku. Ako to ovplyvňuje náš vývoj a prečo si ich nevieme vybaviť?

Útržky spomienok, ako červená farba, pálčivá bolesť a zvuky leta – to sú zlomky z mojej najstaršej spomienky, keď som ako šesťročný stúpil na úlomok skla v torontskom aquaparku. Z toho dňa si veľa nepamätám, ale jazva na nohe je svedkom toho, čo sa stalo.

Ak sa dospelých spýtate na ich prvú spomienku, konkrétnu udalosť z ich detstva, ich odpoveď zvyčajne nesiaha ďalej ako do predškolského veku. Platí to bez ohľadu na to, či sa pýtate študenta vysokej školy alebo starých rodičov, čo naznačuje, že strata spomienok na dojčenské obdobie u dospelých nie je len výsledkom bežného zabúdania, ku ktorému dochádza s plynutím času. Medzera v našej autobiografickej pamäti z obdobia, keď sme boli bábätká, je známa ako "infantilná amnézia".

Existujú dve potenciálne vysvetlenia tohto javu. Jedným z nich je, že dojčatá si nemôžu ukladať spomienky. Dôvodom môže byť pomalý vývoj hipokampu, oblasti v tvare morského koníka hlboko v mozgu. Táto oblasť, ktorá je kľúčová pre pamäť, rastie a mení sa počas celého detstva, takže nemusí byť pre dojčatá ešte dostupná. Podľa tohto vysvetlenia sa bábätká nelíšia od známych prípadov amnézie, ako napríklad Henryho Molaisona a Lonni Sue Johnsonovej, ktorí utrpeli poškodenie hipokampu v dospelosti, čo im znemožnilo ukladať si spomienky.

Komentár redakcie: Výskum pamäte u dojčiat otvára dôležité otázky o vývoji mozgu a jeho schopnosti uchovávať spomienky. Zistenia môžu priniesť nové pohľady na detskú amnéziu a neurologické poruchy.

Ďalšou možnosťou je, že mozog dojčaťa si dokáže ukladať spomienky, ale nakoniec k nim stratíme prístup. Nedávne štúdie na myšiach ukazujú, že nielenže je hipokampus schopný ukladať spomienky v ranom veku, ale že si tieto spomienky môže uchovať až do dospelosti. Vedci boli napríklad schopní vybaviť si inak zabudnutú spomienku stimuláciou neurónov v hipokampe, ktoré boli aktívne počas ranej skúsenosti.

Ale čo ľudia? Moje laboratórium sa už desať rokov púšťa do donkichotskej misie študovať bdelé dojčatá pomocou funkčnej magnetickej rezonancie (fMRI), formy zobrazovania mozgu, ktorá dokáže merať aktivitu z oblastí hlboko v mozgu, ako je hipokampus. Hoci sa táto technológia používa na štúdium tvorby pamäti u dospelých a je bezpečná pre dojčatá, predtým sa nepoužívala na štúdium pamäti bábätiek.

Prečo to tak bolo? Dojčatá sa veľa hýbu, nedodržiavajú pokyny a majú krátku pozornosť – to všetko sťažuje získavanie kvalitných dát od nich. Preto sa väčšina výskumov pomocou fMRI u dojčiat uskutočňovala počas ich spánku. To však nebolo pre naše skúmania možné, pretože spomienky sú založené na zážitkoch v bdelom živote. Prostredníctvom viac ako 400 sedení a nespočetných postrehov od rodín sme zdokonalili inovatívne techniky, aby sme udržali bdelé dojčatá v pokoji, šťastí a zaujatí.

V nedávnej štúdii tím z môjho laboratória pod vedením Tristana Yatesa, ktorý je v súčasnosti postdoktorandským výskumníkom na Kolumbijskej univerzite, použil túto metódu na zistenie, že hipokampus dojčaťa si dokáže ukladať spomienky už od jedného roka. Dojčatám sme počas fMRI ukazovali fotografie tvárí, predmetov a scén postupne po jednej. Krátko nato sme testovali ich pamäť tak, že sme každú z týchto už známych fotografií ukázali spolu s novým obrázkom rovnakého typu. Ak sa dojča dlhšie pozeralo na fotografiu, ktorú už predtým videlo, označili sme tento obrázok za zapamätaný; v opačnom prípade bol zabudnutý.

Po zdokumentovaní tohto správania sme sa pozreli späť na údaje o mozgu, keď boli fotografie prvýkrát zobrazené, a zistili sme, že hipokampus bol aktívnejší, keď dojčatá sledovali obrázky, ktoré si neskôr zjavne zapamätali. Tento výsledok naznačuje, že hipokampus dojčaťa si môže vytvárať spomienky už po krátkej skúsenosti. Účinky boli najjasnejšie po 12 mesiacoch veku, u dojčiat, ktoré mali celkovo silnejšiu pamäť, a v podregióne hipokampu, ktorý je najdôležitejší pre zapamätanie si konkrétnych udalostí (tzv. epizodická pamäť) u dospelých.

Naše zistenia podporujú myšlienku, že ľudia si ukladajú spomienky už v dojčenskom veku, ku ktorým neskôr nemajú prístup. Táto práca však vyvoláva aj ďalšie otázky: Ako dlho tieto spomienky v hipokampe vydržia? Testovali sme niekoľko minút, ale infantilná amnézia sa prejavuje v priebehu rokov. Aká sofistikovaná je táto pamäťová kapacita dojčiat? Testovali sme jednotlivé fotografie, ale epizodické spomienky zahŕňajú komplexné udalosti s viacerými ľuďmi, miestami a vecami, ktoré navzájom pôsobia v priestore a čase (napríklad spomeňte si na svoju poslednú dovolenku).

Najhlbšie a najprovokatívnejšie otázky sa týkajú toho, prečo sú najstaršie spomienky väčšiny ľudí vo veku od štyroch do piatich rokov (alebo neskôr), ak sa spomienky ukladajú do ich mozgu už od jedného roka. Čo spôsobuje, že tieto skoršie spomienky sú neprístupné? Existujú nejaké triky alebo postupy na prístup k nim? Dokázali by sme ich vôbec pochopiť, keby sme k nim mali prístup?

Odpovede na tieto otázky pomôžu vyriešiť viac ako storočie vedeckej zvedavosti. Odhalenie toho, ako sa najmladšie mozgy učia a pamätajú, môže pomôcť zlepšiť chápanie osvojovania si jazyka a vývinových porúch a môže mať dôsledky pre rodičovstvo a ranú výchovu. Vo všeobecnosti platí, že tajomné fungovanie pamäte v ranom veku môže poskytnúť indície o tom, prečo pamäť opäť strácame neskôr v živote, v priebehu bežného starnutia a pri neurologických ochoreniach, ako je Alzheimerova choroba.

Zastavte sa na chvíľu a zamyslite sa: Aká je vaša najstaršia spomienka? Ako viete, že je skutočná? Možno sa vo vašom mozgu skrývajú ešte skoršie spomienky.