Potopené vraky lodí z 1. svetovej vojny v Mallows Bay: Nečakaná oáza života

Kedysi zničené vraky lodí v zálive Mallows Bay sa premenili na prosperujúci ekosystém, ktorý ponúka domov pre rozmanité druhy rastlín a živočíchov.

Takmer pred sto rokmi skončili desiatky lodí v plytkej zátoke rieky Potomac. Dnes, namiesto pripomienky skazy, sú ich kostry pulzujúcim domovom pre rastliny a živočíchy.

V roku 1929 spoločnosť Western Marine & Salvage presunula flotilu 169 parníkov z obdobia prvej svetovej vojny do Mallows Bay, plytkého zálivu rieky Potomac. Tu boli lode spálené, aby sa uľahčil prístup k zužitkovateľným materiálom. Časom niektoré lode pohltili nánosy sedimentu, zatiaľ čo iné odplavili preč. Dnes sa kostry 147 lodí, známe ako „Duchová flotila Mallows Bay“, premenili na ekologickú oázu, ako odhaľujú zábery z dronov.

„Som si istý, že to bolo v mnohých ohľadoch environmentálne katastrofálne, keď sa to prvýkrát stalo,“ hovorí morský biológ pre ochranu prírody David Johnston, spoluautor novej štúdie, ktorá opisuje oblasť a bola publikovaná v Scientific Data. „Ale život je taký silný, že si to jednoducho vezme a urobí to svojim vlastným.“ Johnston a jeho kolegovia našli vtáky, ako napríklad rybáre, hniezdiace na drevených ruinách, prosperujúce riasy poskytujúce škôlky pre ryby a stromy vyrastajúce z potopených lodí.

Komentár redakcie: Unikátne ekologické prostredie vytvorené vrakmi lodí v Mallows Bay je fascinujúci príklad toho, ako sa príroda dokáže adaptovať a prosperovať aj na miestach poznačených ľudskou činnosťou. Tento príbeh pripomína, že aj tam, kde sa zdá, že ľudstvo zanechalo len zničenie, môže vzniknúť nový život a krása.

Andrej Vedenin, morský biológ z Výskumného inštitútu Senckenberg v Nemecku, ktorý sa nezúčastnil štúdie Mallows Bay, ale bol spoluautorom samostatného nového článku, ktorý podrobne popisoval divokú prírodu, ktorej sa darí na vojnových troskách v Baltskom mori, hovorí, že akýkoľvek druh tvrdého materiálu priťahuje faunu vo vode. Tento výskum, publikovaný v Communications Earth & Environment, zistil takmer päťkrát viac jednotlivých foriem života na meter štvorcový na objektoch munície ako na blízkom sedimente.

„Divoká príroda sa určite zhromaždí v takýchto štruktúrach a okolo nich. [Mali by] poskytovať obrovské množstvo ník so všetkými komplikovanými bludiskami vo vnútri vrakov,“ hovorí Vedenin, „najmä ak je oblasť väčšinou nedostupná pre ľudí a ľudské aktivity, ako je rybolov.“

Rieka Potomac ústi do zálivu Chesapeake, ktorý ústi do Atlantického oceánu. Keď prichádzajú prílivy, voda prináša do zálivu bahno. Potom, keď príliv odchádza, bahno sa usadzuje na štruktúrach lodí. Počas desaťročí sa nahromadí pôda a vtáky alebo malé cicavce zhodia semená. „Je to ako táto pozitívna špirála, však?“ hovorí Johnston. „Vytvoríte štruktúru, zvieratá ju využívajú a tým prinášajú semená iných rastlín, ktoré potom rastú.“

Keď Johnston a jeho kolegovia z Duke University Marine Lab získali finančné prostriedky od National Science Foundation na vybudovanie dronového centra na štúdium pobrežných ekosystémov, hľadali nové miestne pobrežie na preskúmanie. Keď hľadali jeden na Google Earth, narazili na zvláštny vzor v Potomacu. Keď priblížili, objavili sa desiatky vrakov lodí. Našli svoje miesto.

V tom čase Národný úrad pre oceán a atmosféru a Marylandské oddelenie prírodných zdrojov vyvíjali návrh na premenu Mallows Bay na Národnú morskú rezerváciu. Výskumníci určili historický a kultúrny význam lokality, ale potrebovali viac informácií o jej ekologickom význame. Johnstonovo laboratórium Marine Robotics and Remote Sensing zozbieralo potrebné údaje v roku 2016 a Mallows Bay sa stala Národnou morskou rezerváciou v roku 2019.

Nová štúdia Johnstona a jeho kolegov je založená na týchto údajoch, ktoré boli získané pomocou leteckých dronov. Jeden dron sa zameral na zmapovanie celej flotily, ďalší sa zameral na jednotlivé vraky a tretí zbieral podrobné videozáznamy. Snímky boli spojené, aby sa vytvorili ortomozaiky – rozsiahle, vysokokvalitné mapy lodí.

„Sme nadšení, že sme mohli zmapovať vraky pomocou dronov a že tieto snahy podporili označenie morskej rezervácie – mali sme dopad!“ hovorí Johnston. Prostredníctvom tohto projektu tím vytvoril základ na štúdium toho, ako duchové flotily reagujú na pretrvávajúce účinky zvyšovania hladiny mora a zvýšenej búrlivosti, dodáva, ako aj „ako sa každý vrak vyvíja z hľadiska biodiverzity a funkcie ekosystému uprostred rýchlo sa meniaceho sveta.“

Ekologická štúdia je jedným z niekoľkých porovnateľných výskumných projektov, ktoré sa realizujú v rezervácii a ktoré súhrnne poskytnú užitočné údaje pre všetkých, ktorí majú záujem o región, hovorí Susan Langley, ktorá strávila 31 rokov ako štátna podmorská archeologička Marylandu pred svojím nedávnym odchodom do dôchodku.

Vedenin poznamenáva, že pod povrchom môže byť ešte viac života. „Podvodné zábery zblízka by pravdepodobne odhalili obrovskú rozmanitosť epifauny [divokej zveri morského dna] žijúcej na zvyškoch lodí,“ dodáva. „To by mohol byť nápad pre budúci výskum, ak sa to ešte neurobilo.“

Všetko v oceáne hľadá adresu – miesto, kde by mohlo byť, hovorí Johnston a opakuje radu, ktorú dostal od zosnulého Dicka Barbera, dlhoročného oceánskeho biogeochemika, ktorý bol v Johnstonovej dizertačnej komisii. Fyzická štruktúra vrakov lodí môže dať morským tvorom tú adresu, ktorú hľadajú, dodáva.