Prečo ADHD spôsobuje, že žijeme „tu a teraz“? Nová štúdia odhaľuje súvislosti v mozgu

Nová štúdia prináša prelomové poznatky o prepojení medzi myslením orientovaným na budúcnosť a charakteristickými znakmi poruchy pozornosti s hyperaktivitou (ADHD). Výskum identifikoval, že sila komunikácie medzi špecifickými mozgovými sieťami súvisí so schopnosťou človeka plánovať budúcnosť, čo následne ovplyvňuje závažnosť nepozornosti a hyperaktivity.

ADHD, neurologický stav, ktorý sa prejavuje pretrvávajúcimi vzorcami nepozornosti a hyperaktivity-impulzívnosti, môže výrazne zasahovať do každodenného fungovania a vývoja. Hoci sa často diagnostikuje v detstve, jeho dopady pretrvávajú aj v dospelosti. Odborníci dnes ADHD vnímajú skôr ako spektrum, kde jednotlivci vykazujú rôzne úrovne pridružených vlastností bez toho, aby spĺňali plné diagnostické kritériá.

Jedným z kognitívnych rámcov, ktoré sa zdajú byť prepojené s týmito vlastnosťami, je perspektíva budúceho času – schopnosť myslieť na budúcnosť, plánovať ju a zameriavať svoj život na budúce ciele. Ľudia so silnou perspektívou budúceho času sú zvyčajne zdatní v sebaregulácii a dokážu prepojiť svoje súčasné konanie s dlhodobými cieľmi.

Predchádzajúce behaviorálne štúdie naznačili, že jednotlivci, ktorí vykazujú silnejšiu perspektívu budúceho času, majú tendenciu prejavovať menej charakteristických znakov ADHD. Biologické základy tohto vzťahu však zostávali do značnej miery neznáme.

Komentár redakcie: Táto štúdia predstavuje významný krok v chápaní neurologických základov ADHD a prepojenia medzi myslením orientovaným na budúcnosť a charakteristickými znakmi tohto stavu. Identifikácia špecifických mozgových oblastí a komunikačných sietí, ktoré zohrávajú úlohu v tomto vzťahu, otvára nové možnosti pre vývoj cielenejších intervencií. Hoci štúdia má svoje obmedzenia, poskytuje cenné poznatky, ktoré môžu viesť k lepšiemu porozumeniu a liečbe ADHD.

Tím výskumníkov z Číny, vedený Tingyongom Fengom, sa zameral na preskúmanie neurálnych mechanizmov, ktoré by mohli spájať perspektívu budúceho času s ADHD. Ich cieľom bolo zistiť, či rozdiely v štruktúre alebo funkcii mozgu môžu vysvetliť, prečo je orientácia na budúcnosť spojená s nižšou mierou nepozornosti a hyperaktivity.

Do štúdie bolo zapojených 240 zdravých vysokoškolských študentov, ktorí vyplnili dotazníky zamerané na hodnotenie ich sklonov k nepozornosti a hyperaktivite-impulzívnosti pomocou škály ASRS pre dospelých s ADHD. Rovnako vyplnili dotazník Zimbardov inventár časovej perspektívy, ktorý meral ich úroveň perspektívy budúceho času. Následne všetci účastníci podstúpili magnetickú rezonanciu (MRI) mozgu.

Výsledky dotazníkov potvrdili predtým pozorovaný vzorec: študenti s vyšším skóre v škále perspektívy budúceho času mali tendenciu dosahovať nižšie skóre v oblasti nepozornosti a hyperaktivity-impulzívnosti. To potvrdilo základné behaviorálne prepojenie a pripravilo pôdu pre analýzu neurozobrazovania.

Vedci použili voxel-based morfometriu na porovnanie objemu šedej hmoty mozgu, ktorá obsahuje neuróny. Zistili, že vyššia perspektíva budúceho času koreluje s väčším objemom šedej hmoty v superiornom mediálnom frontálnom gyre a ľavom precentrálnom gyre, ktoré sú zapojené do sebareflexie a plánovania činností. Zároveň bola spojená s menším objemom šedej hmoty v ľavom dolnom parietálnom laloku a ľavom hornom temporálnom gyre, oblastiach súvisiacich s kognitívnou kontrolou a spracovaním informácií.

Následne sa tím zameral na funkčnú organizáciu mozgu pomocou analýzy funkčnej konektivity v pokojovom stave. Táto technika meria, ako rôzne mozgové oblasti koordinujú svoju aktivitu v pokoji, čím vytvára mapu komunikačných sietí mozgu. Vedci využili oblasti identifikované v štrukturálnej analýze ako východiskové body na zistenie, s ktorými ďalšími oblasťami komunikujú.

Analýza odhalila, že jednotlivci s vyššou perspektívou budúceho času vykazovali silnejšiu funkčnú konektivitu medzi ľavým dolným parietálnym lalokom (kľúčový uzol v sieti kognitívnej kontroly) a dvoma oblasťami mediálnej prefrontálnej kôry: dorzomediálnou prefrontálnou kôrou a ventromediálnou prefrontálnou kôrou. Tieto prefrontálne oblasti sú ústredné pre default mode network a zohrávajú úlohu pri stanovovaní budúcich cieľov a hodnotení ich osobnej hodnoty.

Zistili tiež, že sila tejto komunikačnej cesty medzi dolným parietálnym lalokom a mediálnou prefrontálnou kôrou bola negatívne spojená s charakteristikami ADHD. Silnejšia konektivita bola spojená s nižšou mierou nepozornosti a hyperaktivity. Toto zistenie prepojilo špecifický mozgový okruh s kognitívnym štýlom budúceho myslenia a behaviorálnymi charakteristikami ADHD.

Na integráciu všetkých informácií tím vykonal mediačnú analýzu, ktorá ukázala, že perspektíva budúceho času pôsobila ako úplný mediátor. Spojenie medzi mozgovou dráhou (dolný parietálny lalok – mediálna prefrontálna kôra) a príznakmi deficitu pozornosti bolo plne vysvetlené skóre perspektívy budúceho času jednotlivca.

Podobný mediačný efekt sa zistil aj pre príznaky hyperaktivity a dráhu spájajúcu dolný parietálny lalok s ventromediálnou prefrontálnou kôrou. To naznačuje potenciálnu sekvenciu: sila komunikácie v tomto mozgovom okruhu môže ovplyvniť, ako veľmi sa človek zameriava na budúcnosť, a táto úroveň zamerania sa na budúcnosť následne súvisí s jeho príznakmi nepozornosti a hyperaktivity.

Štúdia má určité obmedzenia. Účastníkmi boli zdraví študenti, takže zistenia nemusia byť priamo aplikovateľné na jednotlivcov s klinickou diagnózou ADHD. Výskum má korelačný charakter, čo znamená, že identifikuje asociácie, ale nemôže dokázať príčinnú súvislosť.

Budúci výskum by mohol stavať na týchto zisteniach zahrnutím klinických populácií a použitím štúdií, ktoré môžu poskytnúť viac informácií o vzťahoch príčiny a následku. Takáto práca by mohla pomôcť pri vývoji nových intervencií pre ADHD, ktoré sa zameriavajú na posilnenie myslenia orientovaného na budúcnosť.