Prečo je odpustenie sebe samému také náročné? Nová štúdia odhaľuje prekážky
Výskum skúmal prežívanie ľudí, ktorí sa cítia byť uväznení v pocitoch viny a hanby po chybách alebo ťažkých situáciách, a odhalil kľúčové faktory, ktoré bránia sebaodpusteniu.
Nová štúdia z Flinders University odhaľuje, prečo je pre mnohých ľudí odpustenie sebe samému také zložité, aj keď si uvedomujú jeho prínos pre duševné zdravie. Čo nám bráni posunúť sa ďalej?
Výskum, publikovaný v časopise Self and Identity, analyzoval reálne skúsenosti osôb, ktoré sa trápia s pocitmi viny a hanby po tom, čo urobili chybu alebo prežili náročnú situáciu. Štúdia porovnávala osobné príbehy 80 jedincov, ktorí si dokázali odpustiť, s tými, ktorí to nedokázali.
Zistilo sa, že ľudia, ktorí mali problém odpustiť si, často pociťovali, že udalosť je stále živá v ich mysli, aj keď sa stala pred rokmi. Opisovali, ako si moment neustále prehrávajú, cítia sa zaseknutí v minulosti a bojujú s intenzívnymi emóciami vrátane viny, ľútosti, hanby a sebaobviňovania.
Profesor psychológie Lydia Woodyatt zdôrazňuje, že sebaodpustenie je oveľa komplexnejší proces ako len „nechať to tak“. Nejde len o zabudnutie na to, čo sa stalo.
Komentár redakcie: Štúdia z Flinders University prináša nové poznatky o komplexnosti sebaodpustenia a zdôrazňuje, že ide o proces, nie o jednorazové rozhodnutie. Zistenia môžu pomôcť odborníkom v oblasti duševného zdravia lepšie pochopiť a podporovať ľudí, ktorí sa trápia s pocitmi viny a hanby.
Podľa profesorky Woodyattovej z College of Education, Psychology and Social Work, ľudia, ktorí si odpustili, na udalosť občas pomysleli a niekedy pociťovali hanbu alebo vinu, najmä v situáciách, ktoré im udalosť pripomínali. Rozdiel bol v tom, že tieto emócie boli menej intenzívne a frekventované a udalosť už nekontrolovala ich život.
Skupina ľudí, ktorí si odpustili, sa vedome snažila sústrediť na budúcnosť, prijať svoje obmedzenia (najmä vedomosti, úsudok alebo kontrolu v danom čase) a opätovne sa spojiť so svojimi hodnotami.
Naopak, výskum ukázal, že ľudia, ktorí mali pocit, že zlyhali voči niekomu, na kom im záležalo – napríklad dieťaťu, partnerovi alebo priateľovi – alebo ktorí boli sami obeťami, mali často najväčšie ťažkosti posunúť sa ďalej.
Profesorka Woodyattová hovorí, že toto spochybňuje myšlienku, že sebaodpustenie je len pre ľudí, ktorí jednoznačne urobili niečo zlé. "Niekedy sebakritika, vina a hanba vznikajú, keď sa deje zle nám, alebo v situáciách, keď cítime zvýšený pocit zodpovednosti – aj keď neexistuje spôsob, ako by sme mohli ovplyvniť výsledok," hovorí.
Emócie sú kľúčom k tomu, čo mozog potrebuje vyriešiť, aby sa posunul ďalej od sebaodsudzovania. Emócie sú zranenie, ktoré signalizuje miesto možného zranenia. V prípade hanby, viny a sebaodsudzovania ide o to, že náš mozog pomáha spracovať morálne zranenie – teda ohrozenie psychologických potrieb, ako je agentúra (pocit voľby, kontroly a autonómie) a potreba príslušnosti (byť vhodným členom skupiny alebo partnerom vo vzťahu) a žiť podľa týchto spoločných hodnôt.
Štúdia tiež zistila, že sebaodpustenie nie je jednorazové rozhodnutie, ale proces, ktorý si vyžaduje čas, reflexiu a často aj podporu od ostatných.
Profesorka Woodyattová hovorí, že tieto zistenia sú dôležité pre odborníkov v oblasti duševného zdravia, ktorí pracujú s ľuďmi, ktorí sa vyrovnávajú s vinou a hanbou. „Pomôcť niekomu odpustiť si neznamená hovoriť mu – ‚nehanbi sa za to, nie je to tvoja vina‘,“ hovorí. „Ide o to, pomôcť mu pochopiť, odkiaľ tá hanba alebo vina pochádza, a pracovať na týchto základných psychologických potrebách, prejsť od morálneho zranenia k morálnej náprave – opätovne potvrdiť jeho pocit agentúry a morálnej identity.“
Kriminologička a psychologička Dr. Melissa de Vel-Palumbo hovorí, že štúdia ponúka cenné poznatky pre kriminológov tým, že odhaľuje, ako ľudia spracúvajú vinu a zodpovednosť – kľúčové faktory pri pochopení páchateľského správania a rehabilitácie.
„V tomto výskume sme čerpali zo skutočných príbehov ľudí, ktorí reflektovali bolestivé skúsenosti, niektoré siahajúce desaťročia dozadu,“ hovorí Dr. de Vel-Palumbo z Flinders’ College of Business, Government and Law. „To nám poskytlo jedinečný pohľad na to, ako ľudia skutočne žijú s vinou, hanbou a sebaobviňovaním v priebehu času.“
