Prečo tínedžeri vzdorujú? Rodičovský vzor a porozumenie sú kľúčové
Výskum ukazuje, že autentické rodičovské správanie a empatia sú efektívnejšie ako len prísne pravidlá pri usmerňovaní tínedžerov.
Nová štúdia odhaľuje, že dospievajúci berú varovania rodičov vážnejšie, ak tí žijú podľa svojich hodnôt a prejavujú pochopenie.
Obdobie dospievania je často spojené s experimentovaním a porušovaním pravidiel. Rodičia reagujú varovaniami a hrozbou prísnejších opatrení. Otázkou zostáva, prečo niektorí tínedžeri poslúchnu, zatiaľ čo iní sa ešte viac vzoprú?
Výskumný tím z USA a Izraela vedený psychologičkou Judith Smetanovou z University of Rochester hľadal odpovede. Štúdia publikovaná v časopise Journal of Youth and Adolescence zistila, že reakcia tínedžerov na varovania závisí menej od samotného obsahu správy a viac od toho, či rodičia skutočne žijú podľa hodnôt, ktoré hlásajú.
Ak rodičia konzistentne prejavujú svoje hodnoty v každodennom živote a sú pri tom spokojní, ich varovania sú vnímané skôr ako starostlivé usmernenie. V opačnom prípade ich tínedžeri vnímajú ako pokus o kontrolu, čo vedie k vzdoru. Hoci autentické hodnoty znižujú vzdor, samy o sebe nestačia na zastavenie rizikového správania. Najúčinnejšie sú varovania, ak rodičia prejavujú snahu porozumieť perspektíve svojich detí.
Komentár redakcie: Je to výzva, ale preukazovanie autentických hodnôt a pochopenie perspektívy tínedžera je kľúčové pre efektívnu komunikáciu a pozitívny vplyv na jeho správanie. Poučný je komentár používateľa Steiney1: "Deti sú vždy prvé, ktoré si všimnú pokrytectvo svojich rodičov."
„Rodičia musia naozaj 'žiť, ako kážu', ak chcú, aby sa ich deti správali zodpovedne,“ zdôrazňuje Smetanová, odborníčka na vzťahy medzi dospievajúcimi a rodičmi.
Štúdia vychádza z teórie sebaurčenia (SDT) rochesteriských psychológov Edwarda Deciho a Richarda Ryana. SDT hovorí o troch základných psychologických potrebách: autonómia (pocit slobody od kontroly), kompetencia (pocit schopnosti) a vzťah (pocit spojenia a rešpektu).
Ak rodičia podporujú tieto potreby, dospievajúci sa cítia motivovaní a pochopení. Ak ich správanie tieto potreby narúša, tínedžeri sa cítia pod tlakom, bezmocní alebo odpojení, čo vyvoláva odpor.
Smetanová a jej tím sa zamerali na „demonštráciu inherentnej hodnoty“. Rodič, ktorý zdôrazňuje dôležitosť láskavosti, pravidelne pracuje ako dobrovoľník a správa sa k ostatným s úctou, je vnímaný ako človek s vysokou hodnotovou demonštráciou. Naopak, rodičia, ktorých činy nezodpovedajú ich slovám, sú vnímaní ako s nízkou hodnotovou demonštráciou.
Vedci skúmali 105 izraelských dospievajúcich vo veku približne 15 rokov, ktorí sa v predchádzajúcom mesiaci dopustili aspoň jedného problematického správania. Tínedžeri hodnotili reakcie svojich rodičov a to, ako sa pri nich cítili. Zistilo sa, že ak rodičia nízko demonštrovali hodnoty, ich varovania boli vnímané ako narúšajúce potreby. Naopak, ak rodičia demonštrovali hodnoty vysoko, varovania boli vnímané ako podporné.
Zastavenie rizikového správania súviselo najmä s tým, keď sa rodičia snažili porozumieť pocitom a dôvodom svojich detí. Tento empatický prístup viedol k tomu, že tínedžeri prehodnotili svoje správanie a prestali s rizikovými aktivitami.
Stručne povedané: Vžiť sa do kože svojho dospievajúceho dieťaťa je najlepšia cesta k jeho ochrane.
