Prečo vaše dieťa plače? Genetika zohráva kľúčovú úlohu, tvrdí štúdia
Výskumníci zistili, že genetika má významný vplyv na to, ako dlho bábätká plačú. Zistenia môžu priniesť úľavu rodičom, ktorí sa cítia bezradní.
Nová švédska štúdia odhalila, že plačlivosť dojčiat je do značnej miery ovplyvnená genetikou. Rodičia majú obmedzené možnosti, ako plač dieťaťa ovplyvniť.
Štúdia z Uppsalskej univerzity a Karolinska Institutet, publikovaná v JCPP Advances, skúmala vplyv genetiky a prostredia na dĺžku plaču, kvalitu spánku a schopnosť upokojiť sa u dojčiat v prvých mesiacoch života. Výskumníci analyzovali odpovede z dotazníkov od rodičov tisíc dvojčiat po celom Švédsku. Rodičia odpovedali na otázky týkajúce sa spánku, plaču a upokojovania sa ich detí vo veku 2 a 5 mesiacov. Cieľom bolo zistiť, ako genetika a prostredie ovplyvňujú tieto prejavy v ranom veku.
Najvýraznejšie výsledky sa prejavili pri analýze dĺžky plaču detí za deň. "Zistili sme, že plač je do značnej miery geneticky podmienený. Vo veku 2 mesiacov genetika vysvetľuje približne 50 % plaču detí. V piatich mesiacoch veku genetika vysvetľuje až 70 % rozdielov. Pre rodičov môže byť úľavou, že plač ich dieťaťa je prevažne vysvetlený genetikou a ich možnosti ovplyvnenia sú obmedzené," hovorí Charlotte Viktorsson, vedúca autorka štúdie.
Zvyšné percento, ktoré nie je možné vysvetliť genetikou, vedci pripisujú "unikátnemu prostrediu" – faktorom v prostredí alebo životnej situácii dieťaťa, ktoré sú jedinečné pre každé dieťa a nedajú sa presne určiť z odpovedí v dotazníku. Štúdie dvojčiat umožňujú odhaliť význam genetiky porovnaním jednovaječných (monozygotických) a dvojvaječných (dizygotických) dvojčiat. Dvojčatá zdieľajú dôležité faktory, ako je domáce prostredie, rodinná situácia a socioekonomický status. Ak sú si jednovaječné dvojčatá podobnejšie ako dvojvaječné v určitej vlastnosti, ako je napríklad dĺžka plaču, považuje sa to za prejav vplyvu genetiky.
Komentár redakcie: Štúdia prináša cenné poznatky o vplyve genetiky a prostredia na správanie dojčiat. Upozorňuje na dôležitosť individuálneho prístupu k deťom a na fakt, že niektoré prejavy správania sú ovplyvnené genetickou predispozíciou. Pre rodičov môže byť upokojujúce vedieť, že plačlivosť ich dieťaťa nemusí byť vždy odrazom ich výchovných zručností.
Výskumníci tiež analyzovali počet prebudení detí v noci. Tu zohrávala genetika menšiu úlohu. Počet prebudení počas noci bol ovplyvnený najmä faktormi prostredia, ako sú spánkové rutiny a prostredie, v ktorom dieťa spí. Rodičia tiež uvádzali, ako dlho trvá, kým dieťa zaspí po uložení do postele. "Rýchlosť zaspávania bola primárne ovplyvnená prostredím vo veku 2 mesiacov, ale do 5 mesiacov získala na význame aj genetika. To odráža rýchly vývoj, ktorý u dojčiat nastáva, a môže naznačovať, že úsilie rodičov pri zaspávaní dieťaťa má najväčší vplyv v prvých mesiacoch," hovorí Charlotte Viktorsson.
Na základe tejto observačnej štúdie je ťažké vyvodiť závery o účinnosti konkrétnych zásahov. "Hoci nemôžeme určiť, ktoré konkrétne faktory prostredia ovplyvňujú počet prebudení počas noci alebo čas potrebný na zaspávanie, táto štúdia poukazuje na smer budúcich štúdií so zameraním na spánkové rutiny," dodáva. Výskumníci sledovali dvojčatá až do veku 36 mesiacov, čo im umožnilo pozorovať, ako sa spánok a plač menia s vekom detí. Aktuálna štúdia je teda prvou v poradí na základe týchto údajov.
