Problémy s pozornosťou u pacientov po COVID-19 pretrvávajú aj po fyzickom zotavení

Nová štúdia zistila, že u mnohých hospitalizovaných pacientov s COVID-19 pretrvávajú problémy s pozornosťou až tri mesiace po prepustení z nemocnice, a to aj u tých, ktorí sa fyzicky zotavili.

Počas pandémie COVID-19 čoraz viac ľudí hlásilo pretrvávajúce problémy s pamäťou, sústredením a koncentráciou, často označované ako „mozgová hmla“. Vedci sa snažia lepšie pochopiť kognitívne dôsledky infekcie, najmä tie, ktoré sa týkajú pozornosti, ktorá je kľúčová pre mnohé aspekty každodenného života. Keďže pozornosť je základom pre činnosti od šoférovania po rozhodovanie, identifikácia postihnutých aspektov a trvanie týchto účinkov sa stala prioritou verejného zdravia.

Štúdia vedená výskumným tímom z Brazílie, s prispením inštitúcií z Holandska, USA a Izraela, sa zamerala na zistenie, či hospitalizovaní pacienti s COVID-19 majú po prepustení pretrvávajúce problémy s pozornosťou a či tieto problémy pretrvávajú aj po troch mesiacoch, čo je obdobie bežne používané na definovanie tzv. dlhého COVIDU.

Výskumníci sa zamerali na pacientov, ktorí neboli prijatí na jednotku intenzívnej starostlivosti a pri prepustení z nemocnice obnovili svoje fyzické funkcie. To im umožnilo izolovať účinky samotného COVID-19 od komplikácií vyplývajúcich z ťažšieho priebehu ochorenia alebo invazívnej liečby.

Komentár redakcie: Štúdia poukazuje na dôležitosť monitorovania kognitívnych funkcií po prekonaní COVID-19, a to aj u pacientov s ľahším priebehom ochorenia. Zistenia naznačujú, že problémy s pozornosťou môžu pretrvávať a ovplyvňovať bežné činnosti, čo si vyžaduje opatrnosť a prípadné kognitívne rehabilitácie.

Na posúdenie pozornosti použili Continuous Visual Attention Test (CVAT). Tento 90-sekundový počítačový test vyžaduje, aby respondenti čo najrýchlejšie reagovali na určité tvary a ignorovali iné. Meria štyri špecifické oblasti pozornosti: zameranú pozornosť, inhibíciu reakcie, vnútornú bdelosť a trvalú pozornosť. CVAT je krátky, jednoduchý a menej ovplyvnený vzdelaním, čo ho robí užitočným v klinickom prostredí.

Do štúdie bolo zahrnutých 40 pacientov s COVID-19 a 36 kontrolných účastníkov, ktorí neboli infikovaní vírusom. Všetci pacienti s COVID-19 boli hospitalizovaní, ale nepotrebovali intenzívnu starostlivosť alebo nemali delírium. Kontrolnú skupinu tvorili pracovníci z miestneho zdravotníckeho zariadenia, u ktorých sa preukázalo, že sa nenakazili COVID-19. Obe skupiny boli testované pomocou CVAT dvakrát: raz na začiatku (pre pacientov s COVID-19 to bol deň prepustenia) a znova o tri mesiace neskôr.

Výskumníci tiež použili referenčnú skupinu viac ako 200 zdravých jedincov, ktorí predtým úspešne absolvovali národnú skúšku pre vodičov, čo im umožnilo zhodnotiť, či je výkon v teste typický.

Pri prepustení z nemocnice vykazovali pacienti s COVID-19 horší výkon ako kontrolná skupina v troch zo štyroch meraní CVAT: reakčný čas, variabilita reakčného času a chyby vynechania. Tieto nedostatky odrážali ťažkosti s bdelosťou, trvalou pozornosťou a zameranou pozornosťou. Reakcie pacientov boli pomalšie a nekonzistentnejšie a s väčšou pravdepodobnosťou prehliadli relevantné ciele počas testu.

Chyby v dôsledku impulzívneho reagovania sa medzi skupinami výrazne nelíšili. To naznačuje, že nedostatky nesúviseli s ťažkosťami pri potláčaní reakcií, ale skôr s problémami so sústredením a bdelosťou.

O tri mesiace neskôr vykazovala skupina s COVID-19 známky zlepšenia. Reakčné časy a ich variabilita sa znížili a znížili sa aj chyby vynechania. Tieto zlepšenia však nevrátili pacientov na úroveň kontrolnej skupiny. Pacienti s COVID-19 naďalej vykazovali nedostatky v zameranej pozornosti a vnútornej bdelosti v porovnaní s kontrolnou skupinou. Výkon kontrolnej skupiny zostal stabilný počas oboch testovaní, čím sa vylúčila možnosť, že zlepšenie u pacientov s COVID-19 bolo spôsobené iba oboznámením sa s testom.

Bližší pohľad na dáta odhalil, že 77 % pacientov s COVID-19 malo klinicky významné poruchy v aspoň jednej oblasti pozornosti pri prepustení z nemocnice. Po troch mesiacoch malo stále nedostatky 40 % z nich. Tieto miery boli oveľa vyššie ako v kontrolnej skupine, čo naznačuje, že poruchy nemožno vysvetliť normálnou variáciou v bežnej populácii.

Skóre CVAT bolo tiež porovnané so skóre referenčnej skupiny, ktorá pozostávala zo zdravých jedincov, ktorí boli považovaní za mentálne spôsobilých na šoférovanie. Pomocou štatistickej hranice založenej na 5. percentile tejto referenčnej skupiny výskumníci zistili, že 73 % pacientov s COVID-19 bolo pod touto hranicou v aspoň jednom meraní pozornosti pri prepustení z nemocnice. Toto číslo kleslo na 39,5 % pri následnej kontrole, ale stále predstavovalo značnú časť vzorky. Naopak, veľmi málo kontrolných účastníkov skórovalo pod touto hranicou v ktoromkoľvek časovom bode.

Najviac postihnutou premennou CVAT bola trvalá pozornosť, meraná tým, ako veľmi sa reakčné časy človeka menili počas testu. Nasledovali pomalšie reakčné časy a zvýšené chyby vynechania. Výskumníci tiež vypočítali mieru nazývanú koeficient variability, ktorý upravuje základný reakčný čas, a stále našli významné rozdiely medzi skupinami. Tieto zistenia naznačujú, že poruchy pozornosti neboli spôsobené len pomalšími reakciami, ale aj nekonzistentnosťou v kognitívnom výkone.

Dôsledkom týchto zistení je, že ľudia, ktorí sa zotavujú z COVID-19, aj tí, ktorí sa zdajú byť fyzicky dostatočne zdraví na to, aby išli domov, nemusia byť kognitívne pripravení na obnovenie všetkých každodenných aktivít. Výskumníci zdôraznili najmä bezpečnosť cestnej premávky a uviedli, že poruchy pozornosti, reakčného času a sústredenia sú známymi rizikovými faktormi dopravných nehôd. Úlohy ako šoférovanie, obsluha strojov alebo rýchle rozhodovanie môžu byť ovplyvnené spôsobmi, ktoré nie sú navonok viditeľné. Hoci štúdia priamo nemerala reálne výsledky, ako sú miery nehôd alebo chyby na pracovisku, výsledky naznačujú potrebu opatrnosti a možno aj formálneho vyhodnotenia predtým, ako sa jednotlivci po hospitalizácii vrátia k takýmto činnostiam.

Štúdia má niekoľko silných stránok. Vylúčením pacientov s delíriom, mechanickou ventiláciou alebo pobytom na intenzívnej starostlivosti sa výskumníci mohli zamerať na populáciu, o ktorej sa často predpokladá, že sa úplne zotavila. Použitie krátkeho, prístupného testu pozornosti, ako je CVAT, tiež umožnilo jasné meranie špecifických oblastí pozornosti, čím sa minimalizovali rušivé faktory, ako je vzdelanie alebo únava.

Výskumníci si však boli vedomí aj obmedzení. Veľkosť vzorky bola relatívne malá, čo môže obmedziť zovšeobecnenie. Tiež nemohli plne kontrolovať rozdiely vo vzdelaní medzi skupinami, hoci boli vykonané štatistické úpravy. Štúdia tiež nezahŕňala neurozobrazovacie alebo biomarkerové údaje, takže biologické mechanizmy, ktoré sú základom nedostatkov pozornosti, zostávajú nejasné. Tiež nie je známe, či tieto poruchy pretrvávajú aj po trojmesačnom okne, alebo či sú spojené s inými dlhodobými príznakmi, ako je únava alebo depresia.

Napriek týmto obmedzeniam zistenia zdôrazňujú dôležitosť kognitívneho hodnotenia pri zotavovaní sa z COVID-19. Rutinný, krátky test pozornosti, ako je CVAT, by mohol pomôcť lekárom identifikovať jednotlivcov, ktorí by mohli mať prospech z dôkladnejšieho monitorovania alebo kognitívnej rehabilitácie. Keďže sa svet naďalej vyrovnáva s dlhodobým dopadom COVID-19, tieto druhy nástrojov by mohli zohrávať úlohu pri pomoci pacientom vrátiť sa k bezpečnému a funkčnému každodennému životu. Potrebný je ďalší výskum na zistenie, či sú tieto poruchy pozornosti dočasné alebo súčasťou dlhodobejšieho vzorca kognitívnych zmien po infekcii.