Provokatívna rétorika ako signál? Štúdia analyzuje prípad Mehmeta Oza a zbrane

Nová štúdia v Political Psychology naznačuje, že niektorí konzervatívni voliči v USA vnímajú radikálne výroky o zbraniach ako znak neochoty kandidáta ku kompromisom s demokratmi, čo môže zvýšiť jeho dôveryhodnosť.

Štúdia sa zamerala na strategické využívanie kontroverznej rétoriky v politike USA. Autori sa zaujímali o dôvody, prečo kandidáti, ako napríklad Mehmet Oz počas kampane do Senátu v roku 2022, volili provokatívne vyjadrenia, ktoré mohli odradiť stredových voličov. Domnievali sa, že táto komunikácia slúži ako signál neochoty spolupracovať s opozičnou stranou, a to zámerným urážaním. Tento prístup vychádza z teórie signalizácie. V situáciách, keď jedna strana chce preukázať vlastnosť, ktorú nemožno priamo pozorovať (napríklad lojalitu alebo neochotu ku kompromisom), môžu ako signál slúžiť akcie, ktoré sú spojené s nákladmi.

"Na tejto práci sme začali seriózne uvažovať, keď sme sa pred pár rokmi snažili pochopiť záhady kampane Mehmeta Oza do Senátu," povedal autor štúdie Nicholas Buttrick z University of Wisconsin-Madison. "Prečo by sa mediálny profesionál zdal vo svojej politike taký hluchý? Čo pochopil, čo nám chýbalo? Pri modelovaní jeho správania sa domnievame, že to, čo on (a ďalší politici, ktorí k svojej komunikácii pristupujú podobne) robil, bolo vysielanie signálu o jeho spôsobilosti ako kandidáta za Republikánsku stranu. Je to nezvyčajný druh signálu – taký, ktorý skutočne niečo robí so slovami."

Na preskúmanie tejto hypotézy uskutočnili výskumníci tri vopred registrované experimenty s viac ako 1700 americkými konzervatívcami. V každom experimente boli účastníkom ukázané hypotetické príspevky na sociálnych sieťach od fiktívnych republikánskych kandidátov. Tieto príspevky boli navrhnuté tak, aby obsahovali buď provokatívnu rétoriku v prospech zbraní, alebo civilnejšie, zmierlivejšie posolstvá, často formulované ako „myšlienky a modlitby“ po masovej streľbe.

Komentár redakcie: Štúdia ukazuje, že radikálna rétorika môže fungovať ako signál pre určitú časť voličov. Avšak, tento prístup nemusí byť úspešný v celkových voľbách, kde je potrebná širšia podpora.

V prvom experimente účastníci čítali krátke príbehy, ktoré sa líšili v dvoch dimenziách: rétorický štýl kandidátovho tweetu a kandidátovo osobné pozadie. Niektorí kandidáti boli opísaní ako kandidáti s typickými republikánskymi referenciami, zatiaľ čo iní mali menej tradičnú, liberálnejšiu minulosť. Účastníci hodnotili každého kandidáta podľa vnímanej dôveryhodnosti, pravdepodobnosti kompromisu s demokratmi a podľa toho, ako pravdepodobné by bolo, že budú za kandidáta hlasovať.

Výskumníci zistili, že kandidáti, ktorí používali provokatívnu rétoriku, boli vnímaní ako menej ochotní ku kompromisom s demokratmi, najmä ak sa účastníci domnievali, že liberáli by na príspevok reagovali negatívne. Toto vnímanie následne spôsobilo, že niektorí kandidáti sa zdali dôveryhodnejší pre konzervatívnych voličov, ktorí nemali radi demokratov.

Je zaujímavé, že rétorický štýl posolstva mal väčší vplyv na vnímanie ako kandidátovo pozadie. To naznačuje, že to, čo kandidát hovorí – najmä to, ako urážlivé je to pre druhú stranu – môže potlačiť pochybnosti založené na jeho predchádzajúcej politickej histórii.

Druhý experiment nadviazal na tieto výsledky skúmaním toho, ako pocity voličov voči demokratom ovplyvňovali ich reakcie na provokatívne posolstvá. Účastníci opäť čítali tweety od fiktívnych republikánskych kandidátov, ale tentoraz sa výskumníci zamerali na meranie afektívnej polarizácie účastníkov – konkrétne na to, ako negatívne sa cítili voči demokratickým politikom.

Zistenia ukázali, že konzervatívci, ktorí mali negatívnejšie názory na demokratov, s väčšou pravdepodobnosťou považovali provokatívnych kandidátov za dôveryhodných a boli viac naklonení voliť ich. Na druhej strane, konzervatívci s neutrálnejšími alebo pozitívnejšími názormi na demokratov preferovali kandidátov, ktorí používali menej provokatívny, civilnejší jazyk. Tento model naznačuje, že účinnosť provokatívnej rétoriky závisí nielen od samotného posolstva, ale aj od existujúcich postojov publika voči politickej opozícii.

Tretí experiment sa zameral na oddelenie vplyvu obsahu posolstva od tónu. Obe posolstvá v tomto experimente vyjadrovali silný odpor voči kontrole zbraní, ale jedno bolo sformulované v provokatívnom jazyku, zatiaľ čo druhé bolo civilné.

Aj keď bola podstata rovnaká, účastníci vnímali kandidáta, ktorý používal provokatívny jazyk, ako menej ochotného ku kompromisom. Zároveň však hodnotili tohto kandidáta ako menej dôveryhodného a menej pravdepodobne by povedali, že by ho volili. To naznačuje, že samotný jazyk – bez ohľadu na politický postoj – môže signalizovať neochotu spolupracovať s druhou stranou, ale to nemusí vždy viesť k väčšej podpore.

Vo všetkých troch štúdiách našli výskumníci konzistentné dôkazy o tom, že provokatívna rétorika funguje ako signál politickej neústupnosti. Vysiela posolstvo, že kandidát nie je ochotný ku kompromisom s druhou stranou, a pre voličov, ktorí túto stranu silne nemajú radi, to môže byť vnímané ako pozitívna vlastnosť. Tento efekt však nie je univerzálny medzi konzervatívcami. Tí, ktorí pociťujú miernejší alebo pozitívnejší vzťah k demokratom, majú tendenciu reagovať negatívne na provokatívnych kandidátov.