Systémové problémy bránia uhlíkovým kompenzáciám v boji proti globálnemu otepľovaniu, tvrdí štúdia

Nefunkčnosť uhlíkových kompenzácií pri znižovaní emisií skleníkových plynov nie je spôsobená iba zlyhaním jednotlivých projektov, ale hlboko zakorenenými systémovými nedostatkami, ktoré si vyžadujú rozsiahle zmeny, konštatuje nová štúdia.

Podľa Stephena Lezaka, výskumníka z Oxfordskej univerzity a spoluautora štúdie publikovanej v Annual Reviews, musíme prestať očakávať, že uhlíkové kompenzácie budú fungovať vo veľkom meradle. "Zhodnotili sme 25 rokov dôkazov a takmer všetko doterajšie zlyhalo," dodal Lezak.

Uhlíkové kompenzácie predstavujú nástroj na efektívne znižovanie emisií. Fungujú tak, že umožňujú znečisťovateľom financovať ekologické projekty v zahraničí a zároveň produkovať rovnaké množstvo emisií doma. Teoreticky by tento prístup mohol viesť k spomaleniu globálneho otepľovania presmerovaním peňazí tam, kde sú najviac potrebné. Trh s uhlíkovými kompenzáciami však dlhodobo trápi problém "nekvalitných kompenzácií", ktoré preceňujú svoj skutočný dopad.

Medzi najzávažnejšie problémy patria dodatočné kredity pre projekty, ktoré by vznikli aj bez kompenzácií, nepermanentné projekty, ako je výsadba stromov, ktoré neskôr zničia požiare, projekty s únikom emisií, napríklad ochrana časti lesa, ktorá vedie k presunu ťažby dreva inde, a projekty s dvojitým započítavaním, ako je obnova rašelinísk, kde si zníženie emisií nárokuje predávajúci aj kupujúci.

Komentár redakcie: Výsledky štúdie potvrdzujú rozsiahle obavy týkajúce sa efektívnosti uhlíkových kompenzácií a zdôrazňujú potrebu prehodnotiť ich úlohu v boji proti klimatickej zmene. Zatiaľ čo technosolucionistické prístupy sú lákavé, skutočné riešenie vyžaduje zásadnú zmenu v našom vzťahu k prírode a zníženie emisií priamo u zdroja.

Štúdia upozorňuje, že aj keď je kompenzácia robustná v troch zo štyroch spomínaných oblastiach, nedostatok v štvrtej oblasti môže viesť k oveľa menšiemu zníženiu emisií, než sa uvádza, alebo dokonca k žiadnemu reálnemu zníženiu.

Metaanalýza publikovaná v časopise Nature Communications minulý rok zistila, že menej ako 16 % skúmaných uhlíkových kreditov vykazovalo reálne zníženie emisií skleníkových plynov.

Benedict Probst, zakladateľ Net Zero Lab v Inštitúte Maxa Plancka pre inováciu a hospodársku súťaž, ktorý sa na novej štúdii nepodieľal, uviedol, že poskytuje "cenný prehľad o dobre zdokumentovaných problémoch existujúcich projektov uhlíkových kreditov", hoci neposkytuje kritické hodnotenie základných štúdií.

Podľa Probsta štúdia identifikovala niektoré z hlavných príčin nadmerného prideľovania kreditov, ako sú informačné medzery, ale upozornila aj na ďalšie systémové faktory, ako je malá skupina obhajujúca vysokokvalitné projekty, konflikty záujmov pri príprave noriem a "chronicky poddimenzované" regulačné orgány.

Existujú snahy o očistenie trhu. Iniciatívy vedené priemyslom, ako napríklad Integrity Council for the Voluntary Carbon Market (ICVCM), reagovali na nedávnu kritiku a preskúmali najnovšie vedecké výskumy o efektívnych kompenzáciách a schvaľujú iba schémy, ktoré spĺňajú prísne požiadavky. Okrem toho agentúry pre hodnotenie uhlíkových kompenzácií poskytujú kupujúcim informácie o tom, či kompenzácie pravdepodobne predstavujú reálne zníženie emisií.

Autori štúdie odporučili urýchlene vyradiť kompenzácie, ktoré aktívne neodsávajú CO2 z atmosféry, a presunúť zameranie kompenzačných trhov na vysokokvalitné odstraňovanie a ukladanie oxidu uhličitého. Namiesto financovania iných zmysluplných klimatických projektov prostredníctvom uhlíkových kompenzácií vyzvali na systém založený na príspevkoch, ktorý neumožní darcom tvrdiť, že negujú svoje vlastné emisie.

Zároveň však zistili, že niektoré typy projektov, ktoré v súčasnosti trpia nadmerným prideľovaním kreditov, by sa dali napraviť, ako napríklad distribúcia čistejších sporákov a zachytávanie plynu zo skládok.

"Nechceme vyliať dieťa aj s vaničkou," povedal Lezak. "Existuje niekoľko dôležitých oblastí, kde je dôležité poukázať na úspech alebo na potenciál úspechu."