Trumpove úvahy o odovzdaní častí Ukrajiny Rusku vyvolávajú paniku na východe

Správy o možných dohodách medzi USA a Ruskom o územných ústupkoch na Ukrajine vrhajú tieň neistoty na životy ľudí žijúcich v blízkosti frontovej línie. Zatiaľ čo diplomacia pokračuje, pre miestnych obyvateľov sa každodenný boj o prežitie stáva ešte zložitejším.

Sloviansk, Ukrajina – Na brehu malého soľného jazera pri Slovjansku, kde liečivé vody poskytujú úľavu od násilia východného frontu, vyvolávajú správy o možnej dohode o ukrajinskej pôde na aljašskom summite zmätok.

"Mám pocit, že unikám z reality," hovorí miestny novinár Mychajlo, medzi ponormi do vody, z piesku jazera, nad ktorým sa týči betónový protibombový kryt. Ostreľovanie je tu bežné, čo Mychajlo žartovne nazýva "Salt Lake City Slovjanska".

Návrh Kremľa pre amerického vyslanca Steva Witkoffa na výmenu prímeria za časti Donbasu, ktoré Rusko ešte nedobylo, znamená, že toto mesto a jeho okolie sa môžu náhle stať ruským územím. Aj na tejto pokojnej pláži to vyvolalo "paniku".

Komentár redakcie: Správa poukazuje na neistotu a strach, ktoré vyvolávajú politické rozhodnutia na najvyšších úrovniach u obyčajných ľudí žijúcich vo vojnou zmietaných oblastiach. Zdôrazňuje kontrast medzi vzdialenou diplomaciou a každodenným bojom o prežitie, pričom poukazuje na ľudské tragédie a straty, ktoré vojna prináša.

"Mnohí moji priatelia chcú zostať, ale budeme musieť odísť," hovorí. "Úprimne povedané, nemyslím si, že sa to stane." Je tu vzdor, ale aj pochopenie, že diplomacia amerického prezidenta Donalda Trumpa s ruským prezidentom Vladimirom Putinom môže stroskotať.

"Trump urobil chybu, keď ho vytiahol z močiara – vytiahol ho a povedal: 'Vladimír, chcem sa s tebou porozprávať. Mám ťa rád,'" hovorí Mychajlo. "Nezaujíma ho, že každý deň zomierajú Ukrajinci."

Pre Ľudmilu, ktorá sa pohybuje na invalidnom vozíku poháňanom rukami, je soľné jazero krátkou chvíľou úľavy od zranení spôsobených nášľapnou mínou pred dvoma rokmi. Každodenná bolesť ju necháva nezaujatú diplomaciou.

"Tam klamú," hovorí a mávne rukou. "Pre nich je to divadlo. Rozhodnú jedno, povedia druhé a urobia tretie. Taká bola vždy politika."

V Doneckej oblasti správy o vznikajúcej dohode Witkoffa s Kremľom, nejasné v detailoch a okamžite odmietnuté Kyjevom, uvrhli životy zdevastované vojnou do ešte väčšej neistoty.

Mesto Slovjansk bolo prvýkrát obsadené Moskvou podporovanými "separatistami" v roku 2014, predtým ako ukrajinské sily získali kontrolu. Na západe boli narýchlo vykopané nové zákopy, aby sa pripravili na možnosť, že ruská ofenzíva by mohla mesto opäť ohroziť. Málokto si však predstavoval, že ich kľúčový spojenec, Spojené štáty, by mohol uvažovať o tom, že sa vzdá ich domova.

V pôrodnici v meste, jedinom funkčnom zariadení svojho druhu v okolí, hladí Taisija svoju dcéru Assol, ktorá sa narodila v nedeľu do sveta, kde sa náhle znásobilo riziko pobytu v Slovjansku.

"Videla som správy," hovorí. "Bolo by to veľmi zlé. Ale nemáme na to žiadny vplyv. Nebude to naše rozhodnutie. Ľudia sa jednoducho vzdajú svojich domovov."

'Vojna ich tam zastihla'

Narodenia a úmrtia pokračujú, najmä úmrtie Sofie Lamechovej je obzvlášť bolestivé. Jej rodičia, Natalia a Sviatoslav, boli radi, keď sa ona a jej manžel, Mykyta, rozhodli žiť so svojím novonarodeným synom Levom v Kyjeve. Ako povedal Sviatoslav: "Chceli sme, aby boli ďalej od frontovej línie. Tu v Slovjansku sú každý deň útoky dronov a ostreľovanie."

Rodina bola nájdená v troskách po nálete na obytný dom v Kyjeve 31. júla. Sofia bola v treťom mesiaci tehotenstva a o pár dní mala prísť do Slovjanska, aby svojim priateľom oznámila dobrú správu.

"Ušli pred vojnou, a tam bol pokoj, ale vojna ich tam zastihla," hovorí Natalia. Sviatoslav dodáva: "Zmierniť sa s tým ako človek je nemožné. Je nemožné zmieriť sa so stratou detí."

Hovorili spolu noc predtým, ako Sofia zomrela. "Povedala, že veľmi chcela prísť do Slovjanska," hovorí Natalia. "Oznámiť všetkým novinky, šíriť radosť. Ale nevrátili sa. Vrátili sa spolu, inak."

Sofiina matka macabrysky hovorí o rodinnom pohrebe na okraji mesta. Ukrajinské lietadlo preletí nad hlavou, keď sa s manželom starajú o zaprášené kvety na hroboch. Pár nemôže opustiť Slovjansk – ich domov, ale aj miesto, kde poskytujú potravinovú a vodnú pomoc mnohým miestnym obyvateľom, často starším, ktorí žijú sami a prežívajú z dávok.

Najbližšia železničná stanica je Kramatorsk, de facto hlavné mesto ukrajinského Donecka, rušné mesto, kde civilný život prebieha medzi vojakmi, ktorí tam sídlia. Rozsiahly letecký útok zničil centrálnu budovu – pretrhol štyri poschodia a dostal sa do suterénu. Ruské útoky dronmi sú bežné. Mesto však prekypuje naliehavou potrebou prežiť vo vojne a samotnou vojnou.

Vlak z Kyjeva prichádza za zvuku sirén v pondelok. Tucty ľudí sedia na nástupišti a vítajú a nahrádzajú tých, ktorí prichádzajú z hlavného mesta. Plače Tetiana, ktorej manžel Serhij bojuje od druhého dňa ruskej invázie a dostal dva dni voľna od svojej tankovej jednotky pri Kostiantynivke, aby oslávil svoje narodeniny.

Keď Tetiana plače, vojak ju jemne napomína. "Bolo by lepšie, keby neprišla," povedal. "Upokoj sa." Tetiana sa málo zaujíma o Trumpovu diplomaciu. "Viete, aký je môj sen? Nech sa mi manžel vráti domov. Nezaujímajú ma tie územia. Chcem len, aby bol živý a vrátil sa domov."

Vlak sa rozbieha späť do hlavného mesta, muži si kladú ruky na okná a dievča vyryje srdce na zatvárajúce sa dvere. Sirény pokračujú.