Zatienime Slnko? Realita je komplikovanejšia, ako ukazujú modely

Myšlienka riadenia slnečného žiarenia prostredníctvom vypúšťania častíc odrážajúcich slnečné svetlo do atmosféry naberá na popularite. Nová štúdia však varuje, že praktické obmedzenia robia túto intervenciu rizikovejšou a neistejšou, než naznačujú súčasné modely.

Stratosférická aerosólová injekcia (SAI), forma solárneho geo-inžinierstva, sa stáva predmetom seriózneho vedeckého skúmania. Realizácia tejto myšlienky by mohla byť lákavá pre krajiny hľadajúce rýchle riešenie klimatických zmien. Vedci z Columbia University však tvrdia, že realizácia bude náročnejšia a zložitejšia, než sa zdá.

Vedkyňa V. Faye McNeill poukazuje na fakt, že aj tie najsofistikovanejšie modely sú idealizované. Modely počítajú s dokonalými časticami v ideálnej veľkosti a presným množstvom, ktoré sú umiestnené tam, kde majú byť. Realita je však odlišná, čo prináša rad neistôt. Možné scenáre sú rozsiahlejšie, než sa doteraz predpokladalo.

Štúdia publikovaná v Scientific Reports sa zaoberá fyzikálnymi, geopolitickými a ekonomickými obmedzeniami SAI. Zásadný je vplyv miesta aplikácie aerosólov, ročného obdobia a množstva častíc. Napríklad, koncentrácia SAI v polárnych oblastiach by mohla narušiť tropické monzúnové systémy. Aplikácia v rovníkových oblastiach by zas mohla ovplyvniť prúdenie a narušiť atmosférickú cirkuláciu tepla smerom k pólom. McNeill zdôrazňuje, že dôležité je nielen množstvo aerosólov, ale aj miesto a čas aplikácie. Kvôli geopolitickej situácii je centralizovaná koordinácia nepravdepodobná.

Komentár redakcie: Zatiaľ čo idea zníženia slnečného žiarenia prostredníctvom stratosférickej aerosólovej injekcie (SAI) vyzerá sľubne, táto štúdia pripomína, že realita môže byť oveľa zložitejšia a priniesť nečakané následky. Dôkladné zváženie všetkých aspektov je nevyhnutné.

Modely sa zameriavajú najmä na použitie plynov bohatých na sulfáty, podobné tým, ktoré vznikajú pri sopečných erupciách. Erupcie sopiek v minulosti ochladili Zem, ako napríklad erupcia Mount Pinatubo v roku 1991. Táto udalosť sa často uvádza ako dôkaz fungovania SAI. Okrem ochladenia však SAI prináša aj nežiaduce dôsledky. Erupcia Pinatubo narušila indický monzúnový systém a spôsobila pokles zrážok v južnej Ázii, otepľovanie v stratosfére a poškodenie ozónovej vrstvy. Použitie sulfátov pre SAI by mohlo predstavovať podobné riziká, vrátane kyslých dažďov a znečistenia pôdy. Vedie to k hľadaniu alternatívnych látok pre SAI.

Medzi navrhované minerálne alternatívy patrí uhličitan vápenatý, oxid hlinitý, oxid titaničitý, oxid zirkoničitý a diamant. Úvahy sa zameriavajú na optické vlastnosti, no iné faktory sa zanedbávajú. Vedkyňa Miranda Hack zdôrazňuje praktické obmedzenia pri ročnom vypúšťaní obrovského množstva látok. Mnohé z navrhovaných materiálov nie sú dostupné v potrebnom množstve.

Diamant je opticky vhodný, no nie je ho dostatok. Pri oxide zirkoničitom a oxide titaničitom by ponuka mohla uspokojiť dopyt, ale zvýšený dopyt by mohol zaťažiť dodávateľské reťazce a zvýšiť ich cenu. Uhličitan vápenatý a oxid hlinitý sú dostupné v dostatočnom množstve, no existujú technické problémy s ich rozptyľovaním. V submikrónovej veľkosti častice majú minerálne alternatívy tendenciu vytvárať väčšie agregáty, ktoré sú menej účinné pri redukcii slnečného svetla a ich klimatické dopady sú menej známe.

Vedci zdôrazňujú, že tieto praktické aspekty zvyšujú neistotu spojenú s SAI. Pri úvahách o použití SAI je potrebné zohľadniť riziká a možné dopady. Klímový ekonóm Gernot Wagner dodáva, že realizácia nebude prebiehať tak, ako je to modelované v 99% štúdií.